disident -a m. prívrženec disentu (význ. 1): prednovembroví d-i;
disidentka -y -tiek ž.;
disidentský príd.: d-á činnosť, schôdzka;
disidentstvo -a s. stav disidenta; činnosť disidenta
disidentský [d-d-] -ká -ké príd.
disidentský [d-d-] -ká -ké príd. ▶ súvisiaci s disidentstvom, s disidentom, odporcom oficiálneho režimu: d. postoj; d. časopis; disidentská literatúra; disidentská skupina; disidentskí intelektuáli; Disidentské hnutia sa u nás skladali z rôznych zoskupení. [NO 1990]
disident -a m. (disidentka -y ž.) ‹a < l›
1. človek odlišne zmýšľajúci, aktívny odporca totalitného politického zriadenia
2. odštiepenec, odpadlík (najmä náboženský);
disidentský príd.: d-á literatúra; d-á činnosť;
disidentsky prísl.;
disidentstvo -a s.
buričský ktorý má sklon búriť sa a podnecovať k vzbure aj iných; svedčiaci o odbojnosti, nespokojnosti • rebelantský • rebelský • hovor. expr. buntošský: buričský, rebelantský, rebelský, buntošský duch • vzbúrenecký • odbojnícky • odbojný: vzbúrenecká, odbojnícka skupina; odbojné slová; odbojný národ • disidentský (ktorý je proti oficiálnej politike) • pren. revolučný: revolučná nálada • zried.: rozbrojný • rozbrojnícky
disidentský p. buričský
disident, -a m. polit. rozkolník, odštiepenec;
disidentský príd.: d-á skupina, d-á vláda