dialektika -y ž.
1. (podľa Hegela) učenie o vývoji ducha a myslenia v 3 stupňoch (téza, antitéza, syntéza) ako ustavičné zjednocovanie protikladov; materialistická d. aplikovanie týchto najvšeobecnejších zákonitostí na vývin prírody, spoločnosti a myslenia v marxistickom duchu
2. vývin al. vzájomné vzťahy podľa dialektických zákonov: d. vedy; d. poznania a praxe;
dialektik -a mn. -ci m. kto používa dialektiku;
dialektický príd.: d. protiklad, d-á logika; d. materializmus teoretická základňa marxistickej filozofie vychádzajúca z dialektickej metódy a filoz. materializmu;
dialekticky prísl.
dialektický [d-t-] -ká -ké príd.
dialekticky [d-t-] prísl.
dialektický [d-t-] -ká -ké príd. 1. ▶ založený na dialektike, umení viesť dialóg, diskusiu: d. prístup k vysvetľovaniu; Tvorba Lasicu a Satinského je výsledkom dialektického iskrenia medzi dvoma proti sebe stojacimi typmi. [Inet 2005] 2. filoz. ▶ súvisiaci s dialektikou, učením o vývoji ducha a myslenia, s učením o premenlivosti sveta a úlohe protirečenia: d. vývoj; dialektická logika; dialektická jednota, súvzťažnosť; odkrývanie dialektických vzťahov; dialektické protirečenie; vycibrené dialektické myslenie; d. materializmus teoretická základňa marxistickej filozofie vychádzajúca z dialektickej metódy a filozofického materializmu
dialekticky [d-t-] prísl. 1. ▶ príznačne pre dialektiku, pre umenie viesť diskusiu: argumentovať d.; d. odlišné stanovisko účastníkov 2. filoz. ▶ príznačne pre dialektiku, učenie o vývoji sveta, príznačne pre učenie o premenlivosti a protirečení ako zdroja vývoja: chápať, ponímať, skúmať, vidieť problém, problematiku d.; d. poznávať pravdu
dialektika -y ž. ‹g› filoz.
1. (pôvodne) umenie viesť polemiku, zisťovať pravdu odhaľovaním rozporov v reči odporcu
2. (v scholastike) formálna logika
3. (u Hegla) učenie o vývoji ducha a myslení v troch stupňoch (téza, antitéza, syntéza) ako plynulé zjednocovanie protikladov; materialistická d. materialistická aplikácia Heglovho učenia na vývoj prírody, ľudskej spoločnosti a poznania;
dialektický2 príd.: d. vývoj; d. materializmus svetový názor marxistickej filozofie; cirk. d-á teológia teologický smer po 1. svetovej vojne zakladajúci sa na téze o absolútnej nadprirodzenosti Boha, ktorú človek nijako nemôže pochopiť;
dialekticky2 prísl.
dialekt -u m. ‹g› lingv. nespisovný útvar národného jazyka odlišujúci sa niektorými štruktúrnymi črtami a používaný na určitom území, nárečie; sociálny d. neštruktúrny útvar založený najmä na spoločensky podmienenej lexikálnej diferenciácii;
dialektový, zastar. dialektický1 príd. nárečový;
dialektovo, zastar. dialekticky1 prísl. nárečovo
dialektika [vysl. dyalektyka], -y ž.
1. filoz. veda o všeobecných zákonoch pohybu a vývinu prírody, ľudskej spoločnosti a myslenia; marxistická d. vedecká metóda poznania vyvíjajúcich sa prírodných a spoločenských javov pomocou odhaľovania vnútorných protirečení a boja protikladov, vedúcich k zmenám od jednej kvality k druhej; materialistická, idealistická d.;
2. vývin a boj protirečení v prírodných a spoločenských javoch: d. prírody, d. histórie;
dialektický príd.: d. proces, d-á metóda; d. materializmus svetonázor marxisticko-leninskej strany, vypracovaný Marxom a Engelsom a rozvitý ďalej Leninom;
dialekticky prísl.;
dialektik, -a, mn. č. -ci m.
1. kto ovláda dialektickú metódu; u starých Grékov dobrý rečník, debatér, diskutér;
2. prívrženec dialektickej filozofie v staroveku
dialekt [vysl. dya-], -u m. lingv. nárečie;
dialektický, novšie dialektový príd. nárečový: d. výraz, d-á výslovnosť;
dialekticky, novšie dialektove prísl.