diakon -a m.
1. kto prijal najnižší st. posvätnej vysviacky (v kat. a pravoslávnej cirkvi)
2. duchovný s neúplným teologickým vzdelaním (v protestantských cirkvách);
diakonka -y -niek ž. k 2
diakon [d-] -na pl. N -ni m.
diakon [d-] -na pl. N -ni m. ⟨gr.⟩ cirk. 1. ▶ (v rímskokatolíckej cirkvi) kto prijal najnižší stupeň sviatosti posvätného stavu s poslaním hlásať Božie slovo, vykonávať niektoré liturgické obrady (krstiť, rozdávať sväté prijímanie, pochovávať a pod.) a venovať sa rozličným charitatívnym službám: trvalý d.; františkánsky d.; byť vysvätený za diakona 2. ▶ (v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi) kto prijal prvý stupeň vyššieho svätenia a môže sláviť takmer všetky bohoslužby, ale výlučne s kňazom či biskupom 3. ▶ (v protestantských cirkvách) člen mužského spoločenstva poskytujúceho charitatívne služby: Postrannými dvermi vchádzajú diakoni a laickí pomocníci. [Pc 1998] 4. ▶ (v evanjelickej cirkvi) duchovný s neúplným teologickým vzdelaním ▷ diakonka1 -ky -niek ž. k 3, 4: služba diakoniek
diakon -a m. ‹l < g› cirk.
1. (pôvodne) pomocník apoštolov starajúci sa o chudobných a chorých; (v katolíckej i pravoslávnej cirkvi) duchovný s vysvätením nižším ako kňazským, oprávnený krstiť a kázať
2. (diakonka1 -y ž.) (v protestantských cirkvách) kazateľ bez odborného vzdelania, laický kazateľ; pomocník farára s poverením spravovať zbor;
diakonský príd.;
diakonstvo -a s.
diakon [vysl. dya-], -a m. cirk.
1. (u katolíkov) duchovná osoba s najnižším svätením;
2. (u evanjelikov) cirkevník starajúci sa o sociálne potreby cirkevného sboru;
diakonstvo, -a str. i diakonát, -u m. najnižší stupeň kňazského svätenia
diakon m gr/lat cirk duchovná osoba s najnižším svätením: geden sedmy diaconu (WO 1670); na gedneho diakona powedela (MS 1758); diaconus: pomocnjk kostelny aneb dyakon, služebnjk kostelny (KS 1763)