dezertér -a m. zbeh: chytiť d-a
dezertér [d-t-] -ra pl. N -ri m.
dezertér [d-t-] -ra pl. N -ri m. ⟨fr.⟩ ▶ kto v snahe vyhnúť sa vojenskej službe svojvoľne utiekol z vojenského útvaru; syn. zbeh: d. z armády; označiť za dezertéra; pátrať po dezertérovi; Sprotivilo sa im ďalej bojovať za porazenú krajinu, chceli žiť - teraz ich odstrelia ako dezertérov. [A. Baláž]; pren. Politickí dezertéri založili vlastnú stranu. [Pd 2002] ▷ dezertérka -ky -rok ž.
dezertér -a m. (dezertérka -y ž.) ‹f› kto dezertoval, zbeh: d. od pluku;
dezertérsky príd.: d-e úmysly;
dezertérstvo -a s.
dezertér p. zbeh
zbeh vojak, ktorý zbehol • dezertér: chytiť zbeha, dezertéra • ubehlík (Urban) • zastar. úskočník (Tajovský)
dezertér, -a m. zbeh, najmä vojenský;
dezertérsky príd.;
dezertérstvo, -a str. dezercia
dezertér m. (dezentír) vojenský zbeh: Už ho aj šandári hľadajú jako dezentíra (Brvnište PB); dezertér (Návojovce TOP); dezentír (Prievidza, Záh. Ves MAL); dezentir (Studenec LVO)
dezertér [-zer-, -zen-; -ter, -tír] m lat/nem zbeh, najmä vojenský: takoweho (vojaka) richtar gako desertera ku mne odessle (HRANOVNICA 1782); regement toho desertira ma moc odsuditi; desenter ge stawu sprosteho; aby z wlastnich statkuw takich desentiruw vstanowit mohli (Kur 18. st)