dekadencia -ie ž.
1. úpadok (spoloč., kult. ap.): meštiacka d.; kultúra zasiahnutá d-ou
2. umel. smer na konci 19. stor. vyznačujúci sa subjektivizmom, individualizmom a pesimizmom;
dekadent -a m.
1. človek poznačený úpadkom, dekadenciou
2. stúpenec dekadencie (význ. 2);
dekadentný príd.: d-á spoločnosť; d-é umenie
dekadentný [d-d-] -ná -né príd.
dekadentný [d-d-] -ná -né príd. 1. 2. st. -nejší ▶ súvisiaci s dekadenciou, spoločenským, kultúrnym a iným úpadkom, s dekadentom; charakteristický pre dekadenciu, dekadenta, úpadkový, poklesnutý: d. jednotlivec; d. večierok; dekadentná spoločnosť; užívať si d. štýl života; najdekadentnejšie obdobie v dejinách univerzity 2. umen. ▶ súvisiaci s dekadenciou, s dekadentom; charakteristický pre dekadenciu; v duchu dekadencie: d. smer; dekadentní autori; francúzska dekadentná škola; dekadentná kultúra; dekadentná literatúra, poézia; dekadentná architektúra; dekadentné umenie; dekadentné prvky v tvorbe; kolekcia dekadentných fotografií
dekadentný, zried. dekadentský príd. k dekadencia, k dekadent: d-á literatúra, d-é obdobie; d-ský aristokratizmus;
dekadentne, zried. dekadentsky prísl.: d. ladené verše;
dekadentnosť -ti ž.
dekadentný p. úpadkový
úpadkový sprevádzajúci, charakterizujúci úpadok (spoločenský, kultúrny, ideový a pod.) • dekadentný: úpadkové, dekadentné smery vo filozofii, umení; úpadková, dekadentná spoločnosť • degeneračný: degeneračný proces • degenerovaný: degenerovaná morálka • poklesnutý • zastar. pokleslý: poklesnutá kultúra, literatúra
p. aj rozkladný
dekadentný príd. úpadkový, svedčiaci o úpadku: d. človek, d-á ideológia, d-á kultúra, d-á litaratúra; d-é umenie;
dekadentne prísl.