dôverník -a mn. -ci m.
1. kto nám je dôverný, blízky: hľadať útechu u svojho d-a
2. poverený zástupca organizačnej jednotky: domový d.; d. polície konfident;
dôverníčka -y -čok ž.
dôverník -ka pl. N -íci G -kov m.
dôverník -ka pl. N -íci G -kov m. 1. ▶ kto je niekomu dôverne blízky, komu sa niekto s niečím zdôveruje: stať sa dôverníkom niekoho; urobiť si z niekoho dôverníka; zverovať sa svojmu dôverníkovi; bol jej opatrovateľom i dôverníkom v jednej osobe; Nenatískam sa vám za dôverníka, pani Božena, nemám na to práva. [Ľ. Zúbek] 2. ▶ (v druhej polovici 20. stor.) poverený zástupca organizačnej jednotky: domový d.; úsekový d. odborovej organizácie; d. poisťovne externý pracovník poisťovne vykonávajúci dohodnutú činnosť; d. polície konfident, špión, donášač ▷ dôverníčka -ky -čok ž.: d. princeznej; mať (svoju) dôverníčku
dôverník, -a, mn. č. -ci m.
1. osoba, ktorej niekto dôveruje, na ktorú sa obracia s niečím dôverným, blízky priateľ: Už mu je druhým tešiteľom, dôverníkom — žena. (Tim.)
2. zástupca poverený nejakou funkciou (v organizácii): úsekový, desiatkový, odborový d.;
dôverníčka, -y, -čok ž.;
dôvernícky príd.: d. sbor, d-a funkcia;
dôverníctvo, -a str. dôvernícka funkcia
dôverník m. 1. nov. zástupca nejakej organizácie: Starí oťedz boľi duho dúverňig akéhosi drustva (Čičmany ŽIL); Večer zme išľi g úradňíkovi ako dúverňíci (Vígľaš ZVO); Náž domoví dúverňík sa presťehoval do druhého domu (Skalica) 2. blízka, dôveryhodná osoba: Von bol jej dóverník (Val. Belá PDZ)
dôverník [dó-, dú-] m 1. dôveryhodná osoba: seqvestro: u duwernika skládám (KS 1763); uslissawssi to dówerňici geho (kráľoviča) (DS 1795) 2. zástupca, splnomocnenec: fideicommissarius: na koho ňegaká wec gest swerená, duwernjk (KS 1763)