dôstojný príd.
1. požívajúci vážnosť, úctu, vážený, ctený: d. učenec
2. vážny, vznešený: d-é správanie, pohyby
3. významom primeraný, zodpovedajúci, vhodný: d. nasledovník niekoho; učiteľ d. svojho mena;
dôstojne prísl.: d. pôsobiť;
dôstojnosť -i ž.
● to je pod ľudskú d. ponižujúce
dôstojnosť -ti ž.
dôstojnosť -ti ž. 1. ▶ uvedomovanie si a rešpektovanie svojej morálnej hodnoty, svojho významu; schopnosť správať sa vážne, primerane (v každej situácii): ľudská d.; kráľovská d.; zachovať si, stratiť, nadobúdať d.; urážať, znevažovať d. občanov; čin ponižujúci niečiu d.; škrobená d. [J. Blažková]; Jemu nezáležalo na ničom, len aby neutrpela jeho dôstojnosť. [E. B. Štefan] 2. ▶ vlastnosť toho, čo sa vyznačuje vážnosťou, k čomu máme úctu; op. nedôstojnosť: d. práce; dôstojnosť kňazského povolania [KN 1998]; Usiloval sa zachovať dôstojnosť chvíle. [I. Izakovič] ◘ fraz. to je pod ľudskú dôstojnosť nedôstojné, nehodné, ponižujúce
dôstojnosť p. vážnosť 1
vážnosť 1. stav toho, kto je vážený pre svoje korektné správanie, pre zodpovedný prístup k niečomu, hlboký záujem o niečo a pod. • úcta: požívať veľkú vážnosť, úctu; tešiť sa vážnosti, úcte; prejavovať niekomu úctu • autorita (uznávaná vážnosť): rodičovská autorita • rešpekt (vážnosť spojená so strachom): vzbudzovať rešpekt • prestíž (významné postavenie): osobná prestíž • dôstojnosť • kniž. al. expr. honor: báť sa o svoj honor • kniž. dekórum (formálna vážnosť): zachovať dekórum
2. p. význam 2
1. spoločensky vážený, úctyhodný: d. človek, d-á osobnosť;
2. vážny, vznešený: d. krok, d-á chôdza, d-é pohyby;
3. primeraný, vhodný, zodpovedajúci (v pomere k niekomu, k niečomu): d. súper, d. nasledovateľ, d. žiak niekoho;
4. cirk. titul a oslovenie duchovného: d. pán farár, dekan, kaplán, d. pán senior;
dôstojne prísl.: d. sa správať;
dôstojnosť, -ti ž.
1. vážnosť
● to je pod ľudskú d. to ponižuje človeka;
2. cirk. titul a oslovenie duchovného: Za vrchstolom sedí jeho dôstojnosť. (Kuk.)