dôkaz -u m.
1. fakt potvrdzujúci istú mienku: presvedčivý d.; priniesť d.
2. dosvedčenie, svedectvo, doklad (význ. 2): d. oddanosti, lásky
□ podať d. o niečom dokázať niečo;
dôkazný, dôkazový príd.: d-ový materiál
dôkaz -zu pl. N -zy m.
dôkaz -zu pl. N -zy m. 1. ▶ fakt potvrdzujúci istú mienku: hodnoverný, hmatateľný, presvedčivý, rukolapný d.; nevyvrátiteľné, nezvratné dôkazy; slabý, chybný d.; sila dôkazu; mať dôkazy o niečom; uviesť dostatočné, dostačujúce dôkazy; doložiť, podoprieť tvrdenie dôkazmi; hľadať, zhromažďovať nové dôkazy; jestvujú dôkazy o tom, že tam bol; Nemal som v ruke nijaký dôkaz, nič, absolútne nič. [J. Papp]; log. deduktívny d.; mat. analytický, induktívny d.; d. matematickej vety, matematický d. postup, ktorým z axióm, definícií a výrokov už skôr potvrdených dedukujeme daný výrok 2. ▶ čo ukazuje pravdivosť istej skutočnosti; syn. doklad, svedectvo: neklamný, nepochybný d. lásky, oddanosti; tento skutok je dôkazom jeho statočnosti; dôkazy o škodlivosti fajčenia na ľudské zdravie; na d. toho, že sa pomerili, si podali ruky; Mládenec bol živým dôkazom toho, že po konkrétne prípady netreba chodiť ďaleko. [P. Karvaš]; Amfora je krásnym dôkazom umenia Etruskov. [Vč 1981] 3. práv. ▶ prostriedok, poznatok na zistenie skutočného stavu veci v konaní pred súdnym orgánom: vecný, listinný d.; usvedčujúci d.; priamy, nepriamy d.; zabezpečiť dôkazy; predložiť dôkazy svojej neviny; pre nedostatok dôkazov ho prepustili na slobodu; pod ťarchou dôkazov sa priznal
dokázať 1. doložiť dôkazmi • podať dôkaz (o niečom): dokázal svoju nevinu; podal dôkaz o svojej nevine • potvrdiť • dotvrdiť • dosvedčiť (dokázať svedectvom): potvrdil, dotvrdil, že vraha videl; dosvedčil pred súdom jeho totožnosť • kniž. osvedčiť • zastar. stvrdiť: pravdivosť vyhlásenia osvedčili, stvrdili všetci prítomní • dokumentovať (dokázať pomocou písomných dokladov): dokumentovať rast životnej úrovne grafmi • preukázať • demonštrovať • manifestovať (ukázaním na niečo): už dávno preukázal, demonštroval svoju odvahu • vyvodiť • dedukovať (dokázať dedukciou): vyvodil, dedukoval pravdivosť výroku
2. p. vedieť 3, vládať1
dôkaz 1. fakt potvrdzujúci istú mienku: priniesť dôkaz o niečom • argument: presvedčivý argument • dôvod: uviesť dôvody • kniž. svedectvo: svedectvo úpadku • indícia (nepriamy dôkaz) • corpus delicti (usvedčujúci dôkaz) • expr. tromf (presvedčivý dôkaz)
2. p. doklad 2
doklad 1. preukazná listina: osobné doklady • dokument: predložiť dokumenty • osvedčenie (písomný doklad s úradným potvrdením niečoho): osvedčenie o štátnom občianstve • potvrdenie: vystaviť potvrdenie o zaplatení • potvrdenka: preukázať sa potvrdenkou • preukaz (doklad obsahujúci dôležité údaje): vodičský preukaz • preukážka (doklad, ktorý o niečom svedčí, na niečo oprávňuje): preukážka na zľavu cestovného • legitimácia (doklad, ktorým sa preukazuje totožnosť, členstvo a pod.): občianska legitimácia • vysvedčenie (doklad potvrdzujúci istú skutočnosť): lekárske vysvedčenie • certifikát: zdravotný certifikát • zastaráv. písmo: mať písma v poriadku • hovor. papier: osobné papiere • kniž. zastar. svedectvo • zastar. kvitancia • hovor. pejor. bumážka
2. čo ukazuje pravdivosť istej skutočnosti • dôkaz: ten čin je dokladom, dôkazom jeho vernosti, oddanosti • potvrdenie • prejav: prejav lásky • dokument: dokument priateľstva • ilustrácia: uviesť ako ilustráciu • kniž. svedectvo: svedectvo pracovitosti
dôvod to, o čo opierame svoje rozhodnutie, myslenie, konanie: urobiť niečo bez dôvodu • príčina (jav, ktorý podmieňuje vznik iného javu): mať príčinu na smútok • odôvodnenie: chýbal bez odôvodnenia • opodstatnenie • oprávnenie: jeho hnev má svoje opodstatnenie, oprávnenie • argument • dôkaz: uviesť argumenty • zmysel (dôvod konania, existencia): zmysel života • zámienka (vymyslený dôvod): nájsť si zámienku na odchod • pohnútka • motív: mať dobrú pohnútku, dobrý motív na vstup do koalície • hovor. titul: nemá na to titul • zádrapka (dôvod na spor): hľadať zádrapku • zried. záderka (Kukučín) • podklad: právny podklad žaloby
ukázať 1. gestom upozorniť na niekoho, niečo: ukázal rukou na prichádzajúcich, na dom oproti • označiť: označil vinníka prstom • udať (určiť pohybom, hlasom a pod., ako sa má niečo konať): treba udať smer pochodu; udať paličkou povel, aby hráči začali hrať • zastar. al. nár. pokázať (Sládkovič, Botto) • naznačiť (náznakom upozorniť): naznačil mu, aby mlčal
2. umožniť niekomu pozretie niečoho, dať vidieť: Ukážeš nám svoju zbierku? • poukazovať (viac vecí al. postupne): poukazovať návšteve celý dom • predviesť (názorne): na výstave predvedú nové modely počítačov • predstaviť (verejne): predstaviť diela mladých umelcov • popredstavovať (postupne al. viac vecí, osôb): popredstavovať všetky exponáty • prezentovať: výstava prezentuje súčasné umenie • demonštrovať (názorne): demonštroval teóriu na príklade • predložiť (položiť pred niekoho, obyč. pri úradnom vybavovaní): predložte účet, povolenie, zoznam, občiansky preukaz • podať: podať výklad o histórii obrazu
3. vystúpiť so svojimi myšlienkami, citmi, názormi a pod. zo svojho súkromia • dať najavo • prejaviť • preukázať: nevie ukázať, dať najavo radosť, lásku; (pre)ukázal ochotu zmieriť sa • manifestovať (verejne): umelec manifestuje svoju oddanosť vlasti • zobraziť • znázorniť (názorne, umelecky): v románe zobrazil, znázornil nedávne udalosti • vyjadriť • vysloviť (slovne): vyjadrili, vyslovili nám vďaku, uznanie
4. doložiť presvedčivým dôkazom, podať svedectvo o niečom • podať dôkaz • dokázať • dosvedčiť: Ukážte, dokážte, akí ste dobrí hokejisti!; podal dôkaz o svojej nevine, dosvedčil svoju nevinu
5. p. upozorniť
dôkaz, -u m. potvrdenie nejakej skutočnosti, svedectvo, argument: znalecký, vedecký, teoretický d.; písomný d., presvedčivý, zjavný, rukolapný, slabý d.; d. vďačnosti, d. lásky; mať d. o niečom; log. priamy, nepriamy d.;
dôkazný i dôkazový príd.: dôkazový materiál; práv. dôkazný predmet, dôkazný prostriedok;
dôkaznosť, -ti ž. schopnosť dokázať, slúžiť ako dôkaz: d. materiálu, prameňov
dôkaz m. nov. preukázané svedectvo: To nemóžež viprávadz len tak, mosíž madz na to riadni dvókas (Trstie ILA); Mám nanho dostateční dókas (Val. Belá PDZ); Jeden, aľe riadňi dóka_stačí (Čičmany ŽIL); To je dókaz nac clnko jasňejší (Lapáš NIT)
dôkaz [dú-] m potvrdenie nej. úsudku, skutočnosti, svedectvo: o bohačowy nižeg pekni dukas gest predebsany (Le 1730); dukaz toho smutnj na samem tobe wzhledam (PT 1796)