cynizmus -mu m.
1. gréc. filoz. smer, ktorého stúpenci pohŕdali spoloč. konvenciami a inštitúciami
2. vyzývavé opovrhovanie morálnymi hodnotami a spoloč. pravidlami; konanie vychádzajúce z takéhoto postoja;
cynik -a mn. -ci/-ovia m.
1. stúpenec cynizmu
2. bezcitný človek vyznávajúci cynizmus;
cynický príd. k 2: c. človek, c. čin;
cynicky prísl.;
cynickosť -i ž.
cynik [-n-] -ka pl. N -ici/-ikovia G -kov m.
cynik [-n-] -ka pl. N -ici/-kovia G -kov m. ⟨gr.⟩ ▶ kto pohŕda spoločenskými pravidlami a morálnymi hodnotami; bezcitný, bezohľadný človek: úplný, očividný c.; stať sa cynikom; Vieme, že mladých i starých zjavných cynikov je zvyčajne ľahko prichytiť pri tajnom cite. [V. Mináč]; Jedni ho nazvali odľudom, iní mu zase zazlievali prismelé reči a nadávali mu do cynikov. [Š. Letz]
cynik -a m. (cynička -y ž.) ‹g›
1. mravne otupený, bezcitný, bezohľadný človek nápadne opovrhujúci kladnými ľudskými hodnotami, ušľachtilosťou, jemnosťou a taktom
2. stúpenec cynizmu 2, kynik (filoz.);
cynický príd.: c. vtip; – c-á škola kynická (filoz.);
cynickosť -ti ž.
cynik kto pohŕda morálnymi normami, človek bez citu • bezcitník • necitlivec: dušou je cynik, necitlivec
cynizmus, -zmu (star. i kynizmus) m.
1. antický filozofický smer, ktorého stúpenci pohŕdali svetom;
2. bezcitný výsmech, opovrhovanie všeobecne prijatými pravidlami mravnosti a duchovnými hodnotami: mravný c.; surový c.;
cynik (star. i kynik), -a, mn. č. -ci/-kovia m.
1. stúpenec cynizmu;
2. bezcitný, bezohľadný človek, pohŕdajúci citmi a morálkou;
cynik m gr/lat stúpenec cynizmu (antického filozofického smeru): z Diogenusem cynikem se potkage (MC 18. st)