cit -u m.
1. prežívanie psychického vzťahu (kladného al. zápor.) k osobám, veciam, javom: c. radosti, lásky, vlastenecké c-y; človek bez c-u tvrdý; nemať c., c-u byť tvrdý, krutý
2. porozumenie, zmysel: umelecký, jazykový c., mať c. pre spravodlivosť, c. zodpovednosti
3. schopnosť tela vnímať zmyslami, najmä hmatom: mať c. v prstoch; mať ruku bez c-u necitlivú;
citový príd. k 1, 2: c. vzťah; lingv. c-é zafarbenie slova emocionálne;
citovo, citove prísl.: c. založený človek;
citovosť -i ž.
cit citu pl. N city m.
cit cit.
čit, čt cit.
cit1 citu pl. N city m. 1. ▶ prežívaný subjektívny vzťah k osobám, predmetom, javom a k vlastnej činnosti prejavujúci sa v určitých spôsoboch správania; syn. emócia: materinský c.; sesterský, bratský c.; jemný, čistý, úprimný c.; horúci, vrúcny, ľúbostný c.; vlastenecký c.; c. lásky, radosti, obdivu; c. hnevu, srdnatosti; výbuch citov; vzbudiť, prebudiť, vyvolať v niekom c.; ľahko podliehať návalom citov; mať otupený c.; stratiť c.; prechovávať k niekomu nežné city; opätovať city; predstierať city; zastierať, skrývať, tajiť svoje city; urážať niečie city; poet. niesť bremeno citov citovú záťaž; byť zmietaný búrkami citov podliehať citovým zmenám; Meral by som ho [život] podľa množstva zážitkov a sily citu. [M. Urban]; Dni plynú, telo starne, city bujnejú. [P. Jaroš] 2. ▶ schopnosť niečo pochopiť, niečomu porozumieť; zmysel pre niečo: umelecký c.; výtvarný, hudobný, jazykový c.; nestratiť spoločenský, sociálny c.; mať c. pre spravodlivosť, pre zodpovednosť, pre detaily; mať v prstoch, v rukách c. pre jemnú prácu; cibriť si literárny c.; uplatňovať c. spolupatričnosti; Aj pre atmosféru mal zvláštny cit. [K. Jarunková]; U dirigenta sa spája skvelý rytmický cit s jasnou hudobnou predstavivosťou. [Vč 1971]; šach. pozičný c. schopnosť hráča správne hodnotiť postavenie v partii 3. ▶ schopnosť tela vnímať vonkajšie dojmy zmyslami: mať, nemať c. v prstoch; mať nohy bez citu ◘ fraz. byť bez citu al. nemať cit al. nemať [kúska] citu byť neoblomný, nemilosrdný; pôsobiť/hrať/útočiť na niečie city vyvolať v niekom istý citový vzťah s cieľom využiť ho vo svoj prospech; šliapať niekomu po citoch byť surový, bezcitný; udrieť/brnknúť niekomu na city vyvolať u niekoho náhlu citovú reakciu; expr. vylievať svoje city prejavovať svoje cítenie verejne; vyznať sa zo svojich citov prejaviť náklonnosť, lásku ▷ citík -ka pl. N -ky m. zdrob. iron.: sentimentálne citíky; samoúčelné pitvanie citíkov [KŽ 1959]; Nepotreboval som sa zdôverovať s každým citíkom hocikomu. [P. Jaroš]
cit2 cit. ▶ výzva zachovať ticho, prestať hovoriť; syn. pst, čit: c., už ani muk!
čit, čt cit. ▶ výzva zachovať ticho, prestať hovoriť; syn. cit2, pst: Čit, deti, ani muk! [R. Moric]; Čit! Ty ma máš počúvať. [M. Krno]; A pobúchala jej [krave] paličkou po rohoch: Čit, ticho, ticho. [D. Tatarka]; Čt! Ani muk! [J. Poničan]
cheat [čít], čít -tu pl. N -ty m. ⟨angl.⟩ slang. ▶ (úmyselne al. neúmyselne) vytvorené slabé miesto v softvéri (obyč. počítačovej hry), umožňujúce istým spôsobom zmeniť priebeh jej programu (často s úmyslom zlepšiť výsledky); kód; trik, podvod: legálny ch. v hre; používať cheaty; internet je bohatým zdrojom rôznych cheatov; po použití cheatu nemusí hra fungovať korektne
Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
cit1 1. prežívanie kladného al. záporného vzťahu k rozmanitým javom: cit radosti • emócia: kladné emócie
2. schopnosť niečo duševne pochopiť al. vycítiť • zmysel: cit pre krásu, zmysel pre poriadok • pochopenie • porozumenie: porozumenie pre sarkastický druh humoru • srdce
cit2 p. pst
čit p. pst, ticho1 4
porozumenie 1. schopnosť postihnúť význam niečoho • pochopenie: nájsť u niekoho porozumenie, pochopenie • zmysel • cit: mať porozumenie, zmysel, cit pre niečo • účasť • spoluúčasť: prejaviť účasť, spoluúčasť • cítenie: sociálne cítenie
2. vzájomné rešpektovanie stanovísk • dorozumenie: žiť v porozumení, dorozumení • zhoda • súlad • harmónia: priateľská zhoda, harmónia, priateľský súlad; harmónia duší
p. aj zhoda 1
pst vyjadruje výzvu zachovať ticho • psst • čit • čt: pst, psst, bolo počuť pri každom zakašľaní; Čit, čt, buďte už konečne ticho! • ani muk • ani škrk: Buď už ticho, ani muk! • zried. cit (Hviezdoslav)
ticho1 1. nevydávajúc al. nespôsobujúc nijaký zvuk; vydávajúc al. spôsobujúc veľmi slabý zvuk (op. hlasno) • potichu: ticho, potichu sa zakrádal po chodbe; ticho, potichu sa rozprávali až do polnoci • nečujne • nehlučne • bezhlučne • bezhrmotne: nečujne, nehlučne sa priblížil ku skupinke; motor beží bezhlučne, bezhrmotne • bezhlasne • bezzvučne • nehlasne • nezvučne: auto išlo dolu kopcom bezhlasne, bezzvučne s vypnutým motorom; nehlasne, nezvučne pohybovala perami • nepočuteľne: lietadlo nepočuteľne preletelo v obrovskej výške • šeptom • šepkom • pošepky • hovor. pošušky (o rozprávaní): šeptom, pošepky jej čosi vravel • tlmene • pridusene: tlmene, pridusene na nás zavolal • hud. piano • expr.: tíško • tichučko • tichunko • tichulinko • potichučky • potichunky • potíšku • nár. potíšky: tíško, tichučko zavrel dvere; tichunko, potichučky vyjsť z miestnosti • zastar.: neslyšne • neslyšateľne • nespráv. sticha
2. nič nehovoriac, nepovediac ani slovo • potichu • bez slova: ticho, potichu, bez slova sedeli až do rána • mlčky • mlčanlivo • zried. pomlčky: chvíľu mlčky, mlčanlivo stáli nad hrobom • nemo • mĺkvo • zamĺknuto • zmĺknuto: nemo, mĺkvo, zamĺknuto hľadel za odchádzajúcimi • expr.: tíško • tichučko • tichunko • tichulinko • potichučky • potichunky • expr. zried. čušky • nár. expr. čučky
3. bez prudkého pohybu • pokojne: ležal ticho, pokojne, ani sa nepohol • nerozbúrene: rieka nerozbúrene, ticho tiekla dolinou • expr.: tíško • tichučko • tichunko • tichulinko
4. výzva na pokoj, utíšenie niekoho al. niečoho • pokoj • pokojne: ticho, pokoj, pokojne, nič sa nedeje • čit • čt • pst: Ticho, čit, nechcem počuť ani slovo! • expr. ani muk • ani škrk • ani slovo: Ani muk, nech už nič nepočujem • hovor.: kuš • kušte (výzva psovi; trocha hrub. výzva ľuďom) • nespráv. kľud
vzrušenie 1. stav vnútorného nepokoja: od vzrušenia nevedel zaspať • vzruch: povedať niečo bez vzruchu • emócia • cit (prežívanie intenzívneho psychického vzťahu k niekomu, niečomu): podľahnúť silným emóciám, citom • dojatie (silný kladný citový vzťah): rozplakal sa od dojatia • exaltácia (veľké vzrušenie) • extáza (mimoriadne vzrušenie): náboženská extáza • vytrženie: dostať sa do vytrženia • kniž. pohnutie: slziť od pohnutia • kniž. hnutie: hnutie mysle • poet. poryv (Sládkovič)
2. p. rozruch 3. p. nervozita
zmysel 1. hlavná, podstatná idea niečoho: zmysel slova; celá vec má hlbší zmysel • význam (zmysel vyjadrený jazykovou formou): význam výroku • obsah (zmysel jazykového prejavu al. umeleckého diela): obsah symfónie • náplň: životná náplň • kniž. raison d'être [vysl. rezondétr]: to nemá nijaký raison d'être • kniž. tenor: tenor článku • kniž. značenie (Dobšinský)
2. skutočnosť, ku ktorej smeruje istá činnosť: zmysel práce • cieľ: cieľ hnutia • účel: vec nespĺňa svoj účel • význam: nechápe význam celej udalosti • dôvod (o čo opierame svoje rozhodovanie, konanie): jeho počínanie nemá dôvod
3. chápavý, uznanlivý postoj: mať zmysel pre poéziu • pochopenie • porozumenie (schopnosť postihnúť zmysel): mať pre niekoho pochopenie, dívať sa na niečo s porozumením • cit • cítenie (zmysel pre niečo): hlboké sociálne cítenie
4. orgán, ktorým človek vníma vonkajší svet: vnímať niečo zmyslami • zastar. čuv
5. iba mn. č. schopnosť vnímať: zostať pri zmysloch • vedomie (stav, keď si človek uvedomuje svoju existenciu): mdloba mu zastrela vedomie • pamäť: byť pri plnej pamäti, pri zmysloch • rozum • um (ľudská schopnosť myslieť): Čo nemá rozum, um pokope?
6. iba mn. č. erotické, pohlavné cítenie: svojím správaním dráždila zmysly mužov • pud: pohlavný pud • vášeň: dať sa strhnúť vášňou • žiadostivosť: telesná žiadostivosť • zastar. žiadza • chtivosť: chtivosť pohľadu
cit1, -u m.
1. psychický proces, pri ktorom človek prežíva svoj vzťah ku skutočnosti, v ktorej žije, a k svojej vlastnej činnosti, emócia: c. radosti, lásky, odporu, ľúbostný c.; hlboký, vyšší, ľudský, materinský c.; útle, nežné c-y; vyznávať svoje c-y; prechovávať c-y; ľahko podliehať c-om; nával c-u; urážať mravné c-y priečiť sa mravnosti; útočiť, pôsobiť na c-y niekoho usilovať sa ho obmäkčiť; vzbudiť, prebudiť v niekom cit, c-y
● nemať c., c-u byť tvrdý, nemilosrdný; človek bez c-u tvrdý, nemilosrdný; hovor. nemať v sebe kus c-u byť tvrdý, nemilosrdný; vylievať svoje c-y žalovať sa, zdôverovať sa;
2. pochopenie, porozumenie, zmysel pre niečo: spoločenský, sociálny, umelecký, hudobný, jazykový, náboženský, technický c.; c. spolupatričnosti; mať (vrodený) c. pre niečo; c. pre krásu, spravodlivosť; robiť niečo s c-om jemne, nežne, precítene;
3. schopnosť tela pociťovať, zachycovať vonkajšie dojmy (najmä hmatové): c. pre chlad, teplo; mať ruku, nohu bez citu necitlivú
● mať v prstoch c. pre niečo schopnosť pre nejakú jemnú manuálnu prácu;
citový príd.
1. týkajúci sa citu, citov: c. vzťah, c. život, c. svet, c-á oblasť, c-é pohnútky;
2. majúci cit, citlivý: c. človek;
citove/-o prísl.: c. založený; c. vznetlivý čo sa týka citu;
citovosť, -ti ž.
1. schopnosť (obyčajne zvýšená) mať citové vzťahy;
2. citlivosť;
citík, -a m. zdrob. iron.
cit2 cit. vyzýva sa ním k tichosti, mlčaniu, pst, čit: „Cit! všetko viem,“ dovŕšil Michal. (Hviezd.)
čit cit. slúži na vyzvanie, aby bolo ticho: „Čit!“ povie Paľko rozčúleným hlasom. (Tim.)
cit m. 1. strsl, zsl psychický proces, pri ktorom človek prežíva svoj vzťah ku skutočnosti, emócia: Necícila k nemu ništ, nijakí cit (Vištuk MOD) F. bes citu šlovek (Rochovce ROŽ), nemá luckého citu f sebe (Lukáčovce HLO) - o tvrdom, bezcitnom človeku 2. zmysel pre niečo, pochopenie: Ona mala cit pre rodzinu, pre tí dzeci (Vištuk MOD) F. majster mosí mat f prstoch cit (Brestovany TRN) - citlivosť; to mosíš s citom robit! (Brestovany TRN) - jemne, s pochopením
čit cit. čiast. strsl zsl, vsl vyjadruje výzvu zachovať ticho: No ľen čit, ďeťa̋tko moje! (Žaškov DK); Dzeci, čit! (Bošáca TRČ); Čit! Ani muk! (Lukáčovce HLO); Čit! Aňi slova ňechcem vecej čuc! (Terňa SAB); Čit! Aňi ňemukňi! (Hatalov MCH)
cit m 1. schopnosť organizmu vnímať zmyslami: cokoli životem, citem a hnutjm obdareno gest, žiwotčich gest (KoA 17. st) 2. orgán, ktorým organizmus vníma vonkajší svet, zmysel: vnitrni smislowe (:cytowe:) dany gsau try (KoA 17. st)
čiť p. čuť