chrčať -í -ia nedok. vydávať chrapľavý zvuk: ch. od bolesti; rádio ch-í; neos. ch-í mu v prsiach
chrčať -čí -čia chrč! -čal -čiac -čiaci -čanie nedok.
chrčanie -nia s. 1. ▶ nečisté, chrčivé zvuky vznikajúce obyč. pri namáhavom dýchaní, chrapot: tiché, pravidelné ch.; bolestné, smrteľné ch; počuť ch. psov; Z pootvorených úst mu doliehalo prerývané chrčanie. [E. Farkašová] 2. expr. ▶ krátke, chrapľavé pazvuky vydávané obyč. zle fungujúcimi prístrojmi, chrapčanie, chrapšťanie: ch. motora; chrčanie guľometov [M. Urban]; Z vodovodných kohútikov sa miesto prúdov vody vyvalilo iba chrčanie. [VNK 2000]; Po pár minútach sa ozve z reproduktorov chrčanie a vzápätí podmaňujúci ženský hlas. [DF 2002] ▷ ↗ i chrčať
chrčať -čí -čia chrč! -čal -čiac -čiaci -čanie nedok. 1. ▶ vydávať chrapľavý, chrčivý zvuk, obyč. pri namáhavom dýchaní; syn. chripieť: hlasno, potichu ch.; ch. od bolesti, od námahy; Kašle veľmi dlho, chvíľami až chrčí, dusí sa. [I. Habaj]; Volky chrčali a padali na kolená a ja som sa bál, že už vypúšťajú dušu. [L. Ťažký]; Keď ho našli, silno krvácal z hlavy a chrčal. [Sme 1999]; neos. chrčí mu v prsiach 2. expr. ▶ (o zle fungujúcich zariadeniach, o prístrojoch a pod.) vydávať krátke, chrapľavé zvuky ako pri lámaní, drvení; syn. chrapčať, chrapšťať, chrapotať: v telefóne niečo chrčí; vysielačka začala ch.; Saxík v rukách oťažieval, chrčal, kvičal, neladil. [V. Klimáček]; Dedinský rozhlas prestal chrčať mizernú pieseň a nasledovalo hlásenie. [Sme 2005] ▷ dok. ↗ zachrčať
chrčať vydávať chrapľavý zvuk • chrapotať: chrčí, chrapoce od bolesti • chrapčať • chrapšťať • škvrčať: rádio chrapčí, škvrčí • expr. škrčať: z pokazeného aparátu škrčal hlas
p. aj chripieť
chripieť vydávať zachrípnutý hlas, chripľavý zvuk; hovoriť takým hlasom • chraptiť • chraptať: od stáleho kriku chripí, chraptí • chrchlať • chrchľať • chrapľať • chrapotať: rádio chrchle, chrapoce; chraple, chrapoce nezrozumiteľným hlasom • expr.: chrapčať • chrapšťať • chrupčať • chrupšťať • chrčať: hlas mu chrapčí, chrčí ako starý hrniec; v telefóne niečo chrapčí, chrupčí
chrčať, -í, -ia nedok. vydávať chrapľavý, chrčivý zvuk (obyč. o živých tvoroch, zried. i o strojoch): ch. od bolesti, od hnevu; chrčanie ranených; neos. chrčí mu v prsiach; stroj, rádio chrčí;
dok. zachrčať
charčeť p. chrčať
chrčať nedok. (charčec) 1. strsl, zsl vydávať chrapľavý, chrčivý zvuk (o človeku i zvierati): Chrší to džitä, zapuchnútua má hrdlo (Brusník REV); Nesem prasaci nápoj a prasa chrčí, starí ho mosev pichnút (Brestovany TRN); Už ľen čaško chrčal a za chvílu umrel (Prosné PB); neos. Chrčí mu na prsiach (Návojovce TOP) F. chrčí aňi cigánski mech (St. Hory BB) - veľmi chrčí 2. strenč, spiš, šar chrápať pri spaní: Ten strašňe chrčí pri spaňí (Prosné PB); Ňemožem spac, bo calu noc harčiš (Spiš. Podhradie LVO); Teg jeś charčel, aňim usnudz ňemohla (Dl. Lúka BAR) 3. expr. spať: Pódal si, že slabo spíš, a vara si chršel celú noc (Revúca) F. uš chrčí jako ve vodze (Prosné PB) - tuho spí 4. neos. škŕkať (o črevách): Ťe_náž majster ná_zle kostuvau̯, veru bruchu kelkorázi chrčalo (Žarnovica NB)
chrčať ndk vydávať chrapľavý zvuk pri dýchaní: tesske dychany s chrczenim lecžity (HL 17. st); nemohuce wyceg mluwit, než toliko chrčal (VALASKÁ 1701); zwiazaly ho, takže len tak chrčal (LIPTOV 1749)