cherub -ba pl. N -bovia/-bi m.
cherub -ba pl. N -bovia/-bi m. ⟨hebr.⟩ náb., poet. ▶ ideálna, krásna, nevinná, nadprirodzená bytosť: žulový, okrídlený ch.; mal nežnú tvár a svetlé vlásky ako ch.; chlapec vystavoval na obdiv svoju podobu s cherubmi
cherubín, cherub -a m. ‹hebr›
1. náb. mýtická okrídlená bytosť, anjel, (v starom židovskom náboženstve) služobný duch Hospodinov, (v bibl. podaní) strážca raja
2. zried. kniž. ideálna krásna bytosť;
cherubínsky príd.: ch-á krása
anjel nadprirodzená bytosť stelesňujúca dobro zobrazovaná ako okrídlená postava (op. čert): anjel strážca • náb. al. poet.: cherubín • cherub • serafín • zried. seraf: cherubíni a serafíni oslavujú Boha • archanjel (anjel vyššieho stupňa): archanjel Gabriel
cherub, cherubín p. anjel
cherub, -a, mn. č. -ovia I cherubín, -a m. cirk. druh, stupeň anjelov;
pren. ideálna, nevinná, anjelská bytosť: Mária bola mu svetlým cherubom. (Vaj.);
cherubí príd. bás.: perím vlajúc cherubieho kriela (Hviezd.);
cherubínsky príd.: ch. spev
cherub, cherubín m hebr náb anjelská bytosť vyššieho stupňa: cherubin z wrtkým ustupil mečem (CC 1655); angeluw y archangeluw, cherubinuw y serafinuw (COB 17. st); zosól sedzátz na jesznich chéruboch (DŽ 1752) P. atpn poddany pana Jana Cherubina (TRENČÍN 1576)