blbý príd. subšt.
1. sprostý, hlúpy, nezmyselný: b-á otázka, mať b-é reči
2. zlý, mizerný: mať b-ú náladu; blbo prísl. i vetná prísl. k 2 sprosto, hlúpo, nemúdro; zle, mizerne: b. sa vyjadriť; je mi b. zle sa cítim; blbosť -i ž. sprostosť, hlúposť: povedať b.; spraviť b. nerozumný čin
blbo 2. st. blbšie prísl. subšt.
blbo 2. st. blbšie prísl. subšt. 1. ▶ typicky pre niečo, čo nedáva zmysel, význam, hlúpo, nezmyselne: Pre tie tri biele fliačky, rozkošne blbo rozmiestnené na ňufáčiku, nám ho dali. [H. Zelinová]; Takto, bez súvislosti znejú citované Hurbanove veršíky len devótne - a aby som sa vyslovil jeho slovníkom - blbo. [V. Mináč] 2. ▶ vyjadruje negatívne hodnotenie činnosti al. situácie, zle, nevyhovujúco, neprimerane: b. sa vyjadrovať; b. rozprávať; cítim sa tu b.; napísal to preto, aby to niekto neurobil ešte blbšie 3. iba vo vetnom základe (komu) ▶ vyjadruje zlý, nepriaznivý stav organizmu: je mi b. od žalúdka
blbo p. blbý
blbý príd. (čes.)
1. (o človeku) duševne menejcenný, idiotský: Ešte i sestra ich bola blbá od narodenia. (Záb.) Jej deti sú sprosté, ba často blbé — žobráci. (Urbk.) Veru, táto i tak nie pekná deva bola akoby blbá. (Vans.)
2. expr. (o veciach) hlúpy, nezmyselný: plod tyranského, nesvedomitého, blbého utláčania (Hurb.); škriabať sa na tento blbý, prašivý vrch (Vaj.); (zver), ktorá sa môže noriť v spánku blbom (Hlb.); b-á pomluva (Kuk.);
blbo prísl.;
blbosť, -ti ž.
1. duševná menejcennosť, idiotstvo;
2. expr. hlúposť, nezmyselnosť (Vaj., Urb., Jes.)