blčať -í -ia nedok. horieť plameňom, blkotať: oheň, vatra b-í;
pren. expr. byť rozpálený; žiariť: tvár mu b-í (nadšením); v očiach, z očí mu b-í radosť, nenávisť; líca jej b-ia červená sa; b. hnevom veľmi sa hnevať
blčať -čí -čia blč! -čal -čiac -čiaci -čanie nedok.
blčať -čí -čia blč! -čal -čiac -čiaci -čanie nedok. 1. ▶ horieť plameňom; byť ničený ohňom, spaľovaný; syn. blkotať: sviece blčia; vatra blčí; v kozube blčí oheň; hora blčala v plameňoch; požiare blčia na všetky strany; nepretržite, silno b.; blčiace polienka; Drevená chata blčala vysokým červeno-belasým plameňom šľahajúcim z rozbitých oblokov. [V. Handzová]; pren. expr. oranžové slnce blčí; jazva blčí krvou je krvavočervená; líca jej blčali červenala sa; Lesíky na jeseň blčali hrdzavými farbami. [P. Zván] hýrili žltooranžovými farbami; Bronzové prilby, štíty a meče blčali v oslepivých slnečných lúčoch. [J. Lenčo] blyšťali sa, leskli sa 2. (čím; od čoho) ▶ prudko, silno, s veľkou intenzitou sa prejavovať (najmä citovo): b. túžbou, vášňou, hnevom; b. od horúčky, zlosti; tvár mu blčí nadšením, hrôzou, nedočkavosťou; v očiach, v srdci mu blčí plameň viery, nepriateľstva, lásky; jeho slová blčali nenávisťou sršal z nich hnev; blčiaca nádej
blčať p. horieť 1
horieť 1. byť ničený, stravovaný ohňom • spaľovať sa • páliť sa: drevo horí, spaľuje sa, páli sa • blčať • blkotať • nár. dudotať (Kálal) • expr.: bĺkať • blkať • blnkať • blnkotať • kniž.: planúť • plápolať • poet.: hárať • zhárať • pláť (horieť plameňom): vatra blčí, blkoce, planie, plápolá; (z)hárať túžbou
2. p. svietiť 1 3. p. červenať sa 1 4. p. žiariť 2, blýskať sa 1 5. p. sršať 2 6. p. túžiť
blčať, -í, -ia nedok. horieť plameňom, blkom: oheň, plameň, vatra blčí; b. blkom;
pren. o silných citoch a ich prejavoch: b. túžbou veľmi túžiť; b. hnevom veľmi sa hnevať; vo mne blčí zlosť, náruživosť (Tim.); Tvár červená, až blčí horúčosťou. (Kuk.); tvár mu ohňom blčí (Vlč.) veľmi sa červená; líca blčia jej plameňom (Tim.); s blčiacim zrakom sleduje každý pohyb (Pláv.) planúcim od vzrušenia
bĺknuť, -ne, -nu, -kol dok. zried. chytiť sa plameňom, zbĺknuť, vzplanúť: plam bĺkol (Hviezd.); žarká jej bĺkla páľa v líci (Hviezd.);
nedok. bĺkať, blkať, blčať
blčať nedok. (bľčať) 1. strsl, zsl horieť plameňom: Hlavu mau̯ na stoľe a sviečka mu rouno pri vlasoch bľčala (Dol. Lehota DK); Oheň šporhelťe blčí (Návojovce TOP) F. strechi blčali jak fakle (Brestovany TRN) - prudko horeli; horúčäva blčäla v nej (Jasenová DK) - mala vysokú horúčku; v gágore mi blčí (Martin) - páli ma v hrdle 2. expr. veľmi sa červenať (od hanby, hnevu): Tvár jej blčala od hambi (Návojovce TOP); Takí bóv napálení, len tag blčav (Lukáčovce HLO); blčaď od hanbi (Priekopa MAR) 3. klokotať, bublať: Voda buľči (Studenec LVO)