Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

benediktín -a m. člen rehole sv. Benedikta;

benediktínsky príd.: b-a rehoľa, b. kláštor

benediktín [-n-d-t-] -na pl. N -ni m.

benediktín [-n-d-t-] -na pl. N -ni m. ⟨VM⟩ ▶ člen najstaršej rehole západnej cirkvi založenej v 6. stor. sv. Benediktom z Nursie: slovanskí, francúzski benediktíni; kláštor benediktínov na Zobore; Benediktíni vo svojich kronikách blahorečili ozdravujúcu moc termálnej vody. [Inet 2003]

benediktín -a m. ‹VM› cirk. člen mníšskeho rádu založeného v 6. stor. sv. Benediktom z Nursie

benediktín¹, -a m. mních benediktínskej rehole;

benediktínka¹, -y, -nok ž. mníška tejto rehole;

benediktínsky príd.: b. kláštor, b-a rehoľa

benediktín m mních benediktínskej rehole: wrch, na kterem (je) klasster benedyktinuw (KrP 1760); -ka ž mníška tejto rehole: mníški jsú reholníkum poddané, jako napríklad benediktínki benediktínum (BR 1785)