bandita -u m. lupič, lúpežník, zbojník
bandita [-d-] -tu pl. N -ti I -tmi m.
bandita [-d-] -tu pl. N -ti m. ⟨tal. ~ germ.⟩ ▶ kto prepadáva ľudí a násilím im berie majetok; člen lupičskej bandy; syn. lupič, lúpežník: maskovaní, ozbrojení banditi; turisti boli prepadnutí banditmi; skoncovať s banditmi; zadržať banditu; Priznanie a ochota spolupracovať s nami pri odhaľovaní banditov sa uznáva za poľahčujúcu okolnosť. [A. Baláž]; V zákrutách skáču banditi zo stromov na strechy kamiónov a za jazdy vyhadzujú tovar na cestu. [Sme 1996]; pren. fašistickí banditi ▷ banditka -ky -tiek ž.
bandita -u m. (banditka1 -y ž.) ‹t < germ›
1. člen lupičskej bandy, lupič, lúpežník: byť prepadnutý b-mi
2. kto koná ako bandita (surovo, zákerne a pod.): fašistickí b-i;
banditský príd.
bandita p. zbojník 1
zbojník 1. kto prepadúva ľudí a násilím im berie (najmä v minulosti): pandúri chytili zbojníkov • lupič • bandita (súčasné pomenovania): maskovaný lupič; banditi prepadli banku • zastar. lúpežník • pirát (morský zbojník) • korzár (námorný zbojník chránený krajinou, ktorej slúžil) • zlodej (kto kradne, okráda) • vykrádač (kto vykráda) • okrádač (kto okráda, napr. pri predaji) • rozkrádač (kto rozkráda cudzí al. spoločenský majetok) • hovor. kmín
2. p. samopašník
bandita, -u m. lúpežník, zbojník;
banditstvo, -a str. lúpežníctvo, zbojníctvo
bandita, zried bandit m tal zbojník, lúpežník, vyhnanec: od prirodzenj (si) bandita, vagant a exulant s kralowstwj nebeskeho (SP 1696); poddanj krali swemu se sprotiwili, a to z nawodu banditu, t. g. lotru (CO 17. st); wypowědenec, bandit, tulák wyhnanec (WU 1750)