Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
à jour [vysl. ažúr] (pís. i ažúr) prísl. (franc.) admin. obyč. len v spojení byť s niečím à jour (ažúr), mať niečo a jour (ažúr) byť s niečím hotový, mať v poriadku; mať v zhode s dátumom
à obch. po: meter à 100.— Kčs
a posteriori [vysl. aposterióri] prísl. (lat.) zo skúsenosti, na základe skúsenosti (op. a priori)
a priori [vysl. aprióri] prísl. (lat.) pred skúsenosťou, nezávisle od skúsenosti, nie zo skúsenosti, z dôvodov len rozumových; vopred: a. niečo tvrdiť, odmietať; a. niečo odsudzovať
à propos [vysl., niekedy i písané apropo] prísl. hovor. (franc.) mimochodom pripomínam; práve mi prichodí na um; aby som nezabudol; vlastne: À propos, ani svoju kockovanú košeľu nemá v poriadku. (Al.) Apropo, apropo, ach, akože je to? (Stod.)
a1 (á) neskl. str.
1. samohláska a prvá litera v abecede: malé a, veľké A; gram. krátke a, dlhé á
● hovor. nepovedať ani a (á), ani b (bé) ani slova, celkom nič; hovor. od a (á) do z (zé, zet) od začiatku do konca, všetko;
2. hud. tón stupnice, príslušná nota, struna al. kláves na hudobných nástrojoch: komorné a; stupnica A dur, a mol;
3. v rozličných značkách: a značka plošnej miery ár; A značka na označenie najlepšej akosti I.A (I.a i Ia) kvalita; A el. tech. značka pre ampér; aa farm. rovnakým dielom;
4. označuje prvé miesto v poradí: a) ...; b) ...; A) ...; B ...; I.A i I.a trieda označenie tried v škole; blok A označenie bloku domov, autobus A
a2
I. spoj. priraď.
1. zlučovacia; naznačuje zlučovací vzťah v kladných vetách (nepíše sa pred ňou čiarka); spája a) členy viacnásobných výrazov: otec a mať; teplá a slnečná jar; dnes a zajtra; b) slová opakované pre zdôraznenie al. stupňovanie: dosť a dosť; nie a nie; sám a sám; často najmä pri komparatíve a pri slovesách: viac a viac; menej a menej; len prší a prší; Rýchlik len uháňal a uháňal. (Tat.); c) číslovky vo výrazoch podielnosti: dvaja a dvaja, dva a dva po dvaja, po dva; d) dve rovnocenné vety hlavné: Gabriel prestal počúvať a pustil sa za Mišom (Mor.); e) dve rovnocenné vety vedľajšie: Odkázal, aby sme prišli a aby sme si doniesli so sebou nástroje. (Mor.) Stará mať odkazuje, že bez okuliarov nevidí a že jej ani žiť nechutí (Taj.); f) pripája hlavnú vetu k podraďovaciemu súvetiu, ktoré sa končí vedľajšou vetou (vtedy sa pred a píše čiarka): Nadymil z fajky, až zadúšalo, a odišiel. (Ondr.); g) vo výrazoch a tak ďalej (skrat. atď.), a podobne (skrat. a pod., ap.);
2. odporovacia; spája vetné členy a vety odporovacieho významu (= ale; píše sa pred ňou čiarka): Tu bár by krídla mal, a nie nohy! (Tim.) Už bola tma, a matere nikde. (Janč.) Mal som ísť so Štefanom, a nešiel som. (Taj.); úlohu odporovacej spojky má aj spojovací výraz a predsa, a jednako: Na Jána dosť dlhý deň, a predsa mu koniec príde. (prísl.) Ona všetku vinu iba na mňa a na muža uvaľuje, a jednako ona je všetkému na vine. (Kuk.)
3. dôsledková (= preto; často v spojovacích výrazoch a preto, a teda, a tak; píše sa pred ňou čiarka): Nechala ťa frajerka, a je z teba kopa nešťastia. (Tat.) Starý otec cítil, že mu nos navrel ako trúba, a preto si hneď pýtal zrkadlo. (Taj.) Nechceli (ho) vlastní rodičia poslúchať, a tak sa im od zlosti zverboval. (Taj.)
4. stupňovacia (obyč. v spojovacom výraze a to; píše sa pred ňou čiarka): Je totiž Jano Sponík majster, a hľadaný. (Tim.) Musíš teda čím skorej, a to ešte dnes ísť do Levíc. (Kal.)
5. vysvetľovacia (obyč. v spojovacom výraze a to, nespráv. „a síce“; píše sa pred ňou čiarka): Konečne povedali Tomášovi, že ak sa nemôže nijako zniesť, prepustia ho, a to pri prvom prípade. (Vaj.)
6. pričleňuje samostatnú vetu k predchádzajúcej výpovedi a vyjadruje významovú súvislosť medzi jednotlivými samostatnými vetami, ktoré gramaticky netvoria súvetie: Zahovoril ju (poznámku), lebo bola nevhodná. A bola nevhodná, lebo čo mladším laikom prebehol úsmev. (Tat.)
7. v spojovacom výraze a čo má úlohu pripúšťacej spojky (= hoci, i keď, i keby): V sľube svojom ti danom trvám, a čo sa celý svet na nás zhŕkne. (Taj.)
8. v spojovacom výraze a či uvádza rozlučovaciu otázku: Bude sa páčiť piva a či vína? (Kuk.)
II. čast. stojí na začiatku hlavných viet (oznamovacích, rozkazovacích, opytovacích, rečníckej otázky) a naznačuje citový postoj hovoriaceho, vyjadrený obyčajne intonáciou; vyjadruje napr. a) dôvernosť: A kedy sa to ženíš, Paľko? (Min.) A skadeže si? (Kuk.) A čo otec, chlapi? — pýta sa teraz Jožo. (Gráf); b) namrzenosť, nespokojnosť: A čo ja viem! — odvrkol Jožo. (Min.) A daj mi s tým pokoj! A či som ti to nezakázal? (Krno); c) ľahostajnosť: A pre mňa si plať! (Gráf); d) prekvapenie: A vy tu? pýta sa rozčúlene. (Kuk.); e) iróniu: A peknýs’ ty človek! (Kal.); f) niekedy dodáva dôraz celej výpovedi: A veru — Ďuro nikdy neobanoval svoj dobrý skutok (Min.) A chráňte si, otec, zdravie ... (Taj.) A načo by mi boli hodiny? (Kuk.)
● hovor. no a? s opytovacou melódiou vyjadruje údiv al. nesúhlas: No a? ... Ak sa vám to nepáči, tak ma môžete ...! (Skal.); a tak!, a ták! výraz dovtípenia, porozumenia
a3, á (pís. niekedy aá, áá, ááá) cit. vyjadruje
1. príjemné prekvapenie; údiv: Á, náš Zachara bude mať nové šaty! (Mor.) Ááá, ty si zo závodnej školy, čo? ... — usmial sa naň. (Skal.) Ááá, toto je moja sesternica? (Tim.)
2. spokojnosť s niečím: Žinčica, urda, aá, hotová smotana. (Chrob.)
3. iróniu: A-á! Solídnosť! Pekne! Haha! (Tim.)
4. bolesť: Aaá! môj výkrik desne sa niesol poľanou. (Kuk.) Aáá, to bolí!
5. nespokojnosť s niečím, rozhorčenie: A-a-á, toto je pekné! (Jégé)
6. zápor: Nič nebadáte na mne? — Máte novú kravatu. — Á, nie to. (Jes.)
7. dovtípenie: A, už viem, Jonatan Živica je náš básnik. (Kuk.) Ááá! — brieždilo sa zámočníkovi. (Jes.)
sústružník, a m. robotník, odborník pracujúci na sústruhu, tokár;
sústružníčka, -y, -čok ž.;
sústružnícky príd.: tech. s-a metóda, s-e operácie; s-e práce; s-a škola pre sústružníkov; s. automat;
sústružníctvo, -a str. zamestnanie, práca sústružníka, tokárstvo