zvuk -u m.
1. mechanické vlnenie hmotného prostredia vnímateľné sluchom: jasný, prenikavý z., neartikulovaný z., z. trúbky, sirény; vydávať z-y; husle majú dobrý z.
2. povesť (význ. 3), meno: mať dobrý, zlý z. (vo verejnosti); výrobky sklárov majú za hranicami z.;
zvukový príd. k 1: z. signál, z-á vlna, izolácia; z. technik zabezpečujúci prenos zvuku; z-á stránka jazyka; z. film ozvučený, op. nemý;
zvukovo prísl.;
zvukovosť -i ž.
zvukový -vá -vé príd.
zvukový týkajúci sa zvuku • akustický: zvuková, akustická stránka jazyka • lingv. fonický
zvukový príd.
1. prenášajúci zvuk. al. vytvorený zuvkom: z-á vlna, z. pás, z. signál; z. film so sprievodom zvuku (op. nemý);
2. týkajúci sa zvuku, akustický: z-á stránka jazyka; fon. z-á podstata lásky; metr. z-á zhoda hlások vo verši;
zvukove/-o prísl. čo sa týka zvuku, akustický: z. podobný vnem, z. zvýrazniť verš, z. vyrovnať orchester;
zvukovosť, -ti ž.