vrtoch -u obyč. mn. m. chvíľková nálada, chúťka, rozmar: ženské v-y;
pren. v-y počasia nestálosť
vrtoch -chu pl. N -chy m.
chúťka chvíľkové zaujatie pre niečo, chvíľková túžba za niečím, obyč. zmyselná: poddávať sa telesným chúťkam, dobyvačné chúťky • vrtoch • rozmar: ženské vrtochy, rozmary • hovor. kapric: to je iba detský kapric • hovor. expr. fanta: pochytila ju fanta • hovor. expr. mucha: mať muchy
vrtoch p. chúťka
vrtoch, -u m. (zastar. i vrtocha, -y, -tôch ž.) chvíľkový, náhly nápad, ktorý býva obyč. príčinou nedôslednosti v konaní; rozmar, chúťka: ženské, detské v-y; panské v-y (Tim.); chvíľkový v.; Je zlostná, ľahkomyseľná, plná vrtochov. (Tim.) Strýko je už starý človek a takí ľudia majú svoje vrtochy. (Al.) Je nestály, ovláda ho tisíc vrtochov v jednej chvíli. (Fig.) Môj náhly odchod nie je vrtocha. (Vaj.); pren.: v-y počasia, v-y módy nestálosť, menlivosť
vrtoch m kto je rozmarný, nestály: ten člowek gest motowidlo a wrtoch (KrG 1704)