tárač, táraj -a m. expr. táravý človek, táradlo, trepaj;
táračka1 -y -čiek, tárajka -y -jok ž.;
táračský, tárajský príd.;
táračsky, tárajsky prísl.;
táračstvo, tárajstvo -a s.
táraj -ja pl. N -ji m.
tárač, táraj expr. kto veľa, zbytočne, nerozvážne hovorí • expr.: táradlo • trepaj • trepák: nik si ho nevážil, bol to iba taký tárač, trepaj • expr.: meľhuba (Vajanský) • rapotáč • rapoták (Bendová) • frázista • šepleta (Zúbek) • expr. zried.: taran • tliapaj • hovor. pejor. búchač (Hviezdoslav) • pejor. tlčhuba • nár.: ľapták (Hviezdoslav) • ľaptoš (Skalka) • ľabdoš • hrub. drístoš • subšt. kecoš
tárač, táraj, star. i tarač, taraj1, -a m. expr. ten, kto tára, nerozumne, zbytočne rozpráva, tlčhuba; nadávka takémuto človeku: tárač anonymný (Hviezd.); Je to taký táraj! (Zúb.) Jaj, starý, už si ty len tarač! (Kuk.) Nepočúvaj ho, taraja! (Ondr.)
taraj1, táraj p. tárač
taraj2, -a m. nár. koliesko na ostrohe: [Kôň] letí cítiac taraj v boku. (Vaj.)
taraj m maď krúžok na ostrohe: rotula calcaria: tarag na ostroze (LD 18. st)