tôňa [tô- tó-], tôň ž miesto, kde nedopadajú slnečné lúče, tieň: tuone a stin bili weczy buduczich zrownawagiczi se s Pismem swatym (TC 1631); gawor milu a ssiroku tuoň spusobuge a sprawuge (MS 1749); tjto kusy dobre usussene byti magj spolu na powetrj a w toni (VK 1764); kwety treba bude wssecky posussiť, a to ňe na sluncy, ale w tuoňj (TCh 18. st);
x. pren Maria Panna občerstweni wssem tym prinassa, kteri se pod tuoňu geg schilugu a utikagu (MS 1749) pod ochranu