spoveď -e ž. náb. vyznanie hriechov (a vyjadrenie ľútosti): ísť na s.; bol na, pri s-i spovedal sa;
pren. báseň je jeho osobnou s-ou vyznaním;
spovedný príd.: s-é tajomstvo, s-é otázky
spoveď -de -dí ž.
spoveď, -de ž.
1. náb. v kresťanských cirkvách (najmä v katolíckej) náboženský úkon, pri ktorom veriaci ústne vyzná hriechy spovedníkovi, udeľujúcemu rozhrešenie: odbaviť si s.; ísť, chodiť na s.; byť pri s-i, na s-i vyspovedať sa; spoveď mu prislúžil (Tim.) vyspovedal ho; ušná s., verejná s., generálna s.; Zvedavá pani, ako nejaký farár pri spovedi. (Jes.)
2. expr. úprimné vyznanie niečoho, priznanie sa k niečomu: Anna priložila ucho k ústam svojej matky. Nastala spoveď, trápna pre matku i dcéru. (Vaj.) Mne by tak vrúcne chcelo sa spoveď zloziť do tvojich bielych rúk, spoveď úprimnú, očisťujúcu. (Vaj.)
spoveď ž náb (u kresťanov) ústne vyznanie hriechov spovedníkovi udeľujúcemu rozhrešenie ako prostredníkovi Boha: we spowedy (KŽ 14. st); yakowy by sme mi vžytek anebo osoch s takoweho wyznany anebo z spowedy gmeli; prednie a obzwlasstňe spoweť gest, ktera se cžiny samemu Panu Bohu wssemohuczemu (BAg 1585); cželadku k tomu wjesty, ke spowedy a k prygmany Tela Pane czastokrat chodity (CA 1637); kdo chce prigýmaťi, musi sebe skussowaťi, skrz spoweď srdce čistiťi, tudi se s Panem myriťi (CC 1655); spowidag se, co gsi mnohokrate swatokradezne pri spowedach tagil (MK 18. st) L. tri posti wikonat musjss, totiss w stredu, w patek a w sobotu a jeneralsku spowet wikonaweg s skrussenjm srcem (KZ 18. st) dôkladnú; obecná, verejná s. súčasť sv. omše vykonávaná spoločným odriekavaním textu, v ktorom kresťania prosia Boha o odpustenie hriechov, aby mohli s čistým srdcom zúčastniť sa bohoslužieb: protoze na swa kolena poklaknuce, swoge hrych s tuto obečnu spowedyu wiznawagte (AgS 1708); w swatek Welikeg nocy po weregneg spowedj do ussu kneze čineneg prigjmagu Grecy pod obogjm spusobem (DuH 1723)