svoreň -a m. súčasť na spájanie konštrukcií namáhaných ťahom (na voze, jarme ap.), svorník: železný s., brána so s-om
svoreň -ňa pl. N -ne G -ňov m.
svoreň predmet slúžiaci na zovretie, zvieranie dvoch al. viacerých predmetov • svorník: kovový svoreň, svorník
svoreň, -a m. silná krátka železná tyčka, slúžiaca na spájanie, upevňovanie, zachytávanie dvoch súčastí namáhaných na ťah (napr. na voze, na jarme ap.), svorník: železný s.; Oje majú mocné svorene. (Kuk.) Vytrhol svoreň z jarma, rozohnal sa ním. (Skal.) Brána nezaložená svoreňom, vrzla. (Vaj.)
svoreň m silná krátka železná tyčka na spájanie, upevňovanie, zachytávanie konštrukcií namáhaných ťahom (na voze, jarme ap.): clanum axis vulgo sworen ex curru ademisset (TURIEC 1562); sworen z dela železny (LIETAVA 1633); kowačowj, čuo do meskeho koča sworen zwarowal, na dwe karikj babkj sprawil, dano den 30 (ŽILINA 1693-94); wzal pastorok wos z rebrynamy, ze swornom, z lyeučamy, z retgaskou mezy woly (s. l. 1774); muškateri obrali ten vuoz, vzali s neho svoren zelezny (JANOVÍK 18. st); svorňový príd: swornowy dlhy nebožjecz (BYSTRIČKA 1725)