roveň, -vne ž.
1. kniž. rovina: Chotár sa k východu vyrovnáva, za potokom je široká roveň, oráčiny, nerozorané medze. (Tal.) Tam v doline vidno ešte širšiu roveň a po nej tečie Váh. (Ráz.-Mart.) Šiel zasa cez hory a doly, rovne a lesy. (Dobš.)
● byť, stáť na r-i (s niekým, s niečím) mať tú istú cenu, hodnotu, vyrovnať sa niekomu, niečomu: (Mŕtvi) sú do podania nového revízneho spisu na rovni so živými. (Jes.); stavať sa, postaviť sa na r. niekoho, niečoho (niekomu, niečomu, s kým, s čím) vyrovnávať sa, vyrovnať sa v hodnote, cene, postavení, dôležitosti ap. niekomu, niečomu, s niekým, s niečím: Zbúrala staré múry medzi sebou a pánmi a postavila sa im na roveň. (Barč); stavať, klásť, postaviť niekoho, niečo na r. niekoho, niečoho, niekomu, niečomu rovnako hodnotiť, ohodnotiť niekoho, niečo s niekým, s niečím, pripisovať, pripísať niekomu, niečomu rovnaký význam, rovnakú dôležitosť: Zdalo sa, že tých dvoch na jednu roveň stavala. (Zgur.) Hádam nechceš stavať Žida na roveň Chaldejcovi. (Fig.)
2. arch. človek rovný druhému v určitom vzťahu (vekom, záujmami, vzdelaním ap.): byť (nebyť) niekomu r.; hľadať si r. (svoju r.); Mladý mladému hneď uverí, roveň k rovni sa hneď pripojí. (Kal.) Roveň svoju nenachodí nikde (Dobš.) seberovného.