Poliak -ka pl. N -iaci G -kov m.
poliak, -a m. hovor. vietor z poľskej strany, severák: Vonku poťahoval studený „poliak“, akoby klince do kože pral. (Kuk.) Keď poliak duje, zima nasleduje. (porek.)
Poľsko, -a str. ľudovodemokratický štát v severovýchodnej Európe;
Poliak, -a, mn. č. -ci m. príslušník poľského národa;
Poľka, -y, -liek ž.;
poľský príd.: p. jazyk; p. národ; Poľská ľudová republika;
(po) poľsky prísl.: rozprávať, učiť sa (po) p.
polejk p. poliak
Poliak m. obyvateľ Poľska: Prišľi do nás aj Pola̋ci (Kameňany REV); Veru zme nejedních Poľákou nakrmiľi i napojiľi f štiricétompétom (Dol. Lehota DK) F. ideš s_tím ako Poľiag z lojtrou (Pukanec LVI) - nešikovne, nemotorne
poliak m. (poľejk) 1. druh menšieho ťažného koňa: Bou̯ som kúpeu̯ dva poľejke, aľe znameňitej (Málinec LUČ); To boli koňe poliake (Prochot NB); Pretím mal koňa poliáka (Žiar n. Hron. KRE) 2. studený severný vietor: Ket začňe duc poľak, ta to už naisce źimno (Tuhrina PRE); Ňeška duje poradni poľak, zato tag źimno (V. Šariš PRE); polág fučí (Bošáca TRČ) 3. mlyn. mlynský kameň vyrobený v Poľsku (pochádzajúci z Poľska): Mal som kameňe poľáki i naše (Tvrdošín TRS) 4. obyč. mn. č. sorta zemiakov: Pola̋ki uš poschádzeľi (Gem. Milhosť REV); Viorávajú poľáki (Mur. Lehota REV)