poloha, -y, -lôh ž.
1. uloženie, položenie, umiestnenie niečoho na určitom mieste; spôsob tohto položenia, pozícia, postavenie, póza: prirodzená, neprirodzená p., vodorovná, zvislá, šikmá p., pohodlná p.; p. tela; zmeniť p-u; Našiel záľubu v tejto polohe, keď nám je zem za chrbtom a tvárou padáme do oblohy. (Švant.) Ženy zachovávajú meravo svoju polohu. (Král.) Videli v rozličných polohách porozhadzovaných skrvavených ľudí. (Jégé); tel. základná p. pri cvičení; stroj. mŕtva p. miesto, na ktorom hnacia časť nemôže prenášať pohyb na hnanú časť;
fyz. umiestnenie daného telesa v priestore: stála, voľná, vratká, rovnovážna, nulová p.; geogr. zemepisná p. určená zemepisnou dĺžkou a šírkou; určiť p-u niečoho; lingv. p. hlások v slove; intervokalická p. medzi samohláskami; interkonsonantická p. medzi spoluhláskami; neutralizačná p. v ktorej sa ruší fonologický protiklad; slabika dlhá p-ou; pren. Ilčíčka cítila svoju silu, ukrutnú ľudskú žlč, ktorá rozpaľovala krv a stavala ju do odbojnej polohy urazeného. (Urb.)
2. umiestnenie v určitom prostredí, miesto: výhodná p.; slnečná p. kde často svieti slnko: Mestečko Rapčice má krásnu, romantickú polohu. (Kuk.) Štiavnica ho napája krásou svojej polohy. (Al.)
3. umiestnenie, položenie, miesto nejakého predmetu (al. jeho častí) v priestore vzhľadom na iný predmet: výšková p. lietadla; vzájomná p. predmetov;
geom. priestorový vzťah útvarov al. ich častí: priečelná, rovnoľahlá p. telesa;
4. miesto, položenie čo do nadmorskej výšky: nižšia, vyššia, horská, vysokohorská p.;
5. hud. časť celkového tónového rozsahu: stredná, vysoká, hlboká (hlasová) p.; spievať vo vysokej p-e;
polohový príd.: fyz. p-á energia daná polohou, potenciálna; let. p-é svetlo svetlo na lietadle označujúce jeho polohu a smer letu; ekon. p-á renta vyplývajúca z polohy pozemku; šport. p-á štafeta trojčlenná štafeta, v ktorej každý člen pláva iným štýlom, a to prsia, znak a crawl;
polohove/-o prísl.: rovný pozemok