panáčik i panáček m. 1. zdrob. expr. po mestsky oblečený neznámy muž v dedinskom prostredí: A keho hladajú, panáčik? (Ružindol TRN); Doneste hruški a dajte panáčkovi! (Hor. Orešany TRN); Prišol jakiśka panaček, ta śe pital, že skadzi draha do valalu (Ratvaj SAB) 2. pejor. lapaj, galgan: Spoza orecha višol učiteľ a hutori: Poťťe sem, panačkovia! (Brezina TRB)
panáčik, panáček m 1. (panské) dieťa, mladý pán: panaczik chwala panu Bohu, gest zdrawssy, any toho nowokrstencze newelmy gest potreba (HOLÍČ 1613); beruce na sobe terchu ditek, ktere nam P. B. požehnaty račyl, yakossto panačzka Michala (SKLABIŇA 1663); moya stara polatana baba ponižene fertoch liba Wassey Oswicenosti, kissasonce pak a panačkowi ručičky liba (TRENČÍN 1706) 2. expr mladý muž, junák: ach, múj milý panáčku a manžele verný; ty Nemče šedivý, prevážejže nyni tých krásných panáčkúv, krásných pacholíčkúv (ASL 1684; 1781) 3. expr kňaz: Luther, Cwingl, Kalwin a ginj gim podobnj ewangeličtj panáčkowé (FP 1744)