pánik -ka pl. N -kovia m.
pánik -ka pl. N -kovia/-ici G -kov m. pejor. zastar. ▶ namyslený, roztopašný, obyč. nápadne vyobliekaný mladý muž, pánko, fičúr: mladí, chvastaví pánikovia; Prvý koč viezol komótne vyschnutého pánika s nadutým pohľadom. [A. Lauček]; Akurát mi z domu poslali dvadsať korún na školné a na školské potreby. Čo mám povedať, bol to vtedy ukrutánsky peniaz v rukách trinásťročného pánika. [Š. Žáry]; [...] v tom teplom prímorskom vzduchu si nejeden pánik preobliekol aj tri košele za deň. [K. Bendová]
pánik p. švihák
švihák hovor. nápadne sa obliekajúci al. správajúci muž • hovor. elegán: robil zo seba šviháka, elegána • hovor.: fešák • štramák (pekný, urastený muž) • hovor. expr. sekáč • expr. frčkár • pejor.: fičúr • seladón • trocha pejor. frajer • hovor. pejor. hochštapler (dobrodruh s uhladeným vystupovaním) • kniž.: dandy • plejboj, pís. i playboy (milovník výstredného života) • pejor.: panák • pánik • pánko (vyobliekaný, povýšenecký, ale rozumovo obmedzený muž)
pánik, -a, mn. č. -ovia/-ci m. pejor. vyparádený mladý muž, fičúr, pánko, panák: vyfintený p. (Vaj.); Vidí pred sebou pánika, ulízaného, navoňaného. (Chrob.) Uhol tvrdšej robote a stal sa pánikom. (Ondr.); mladý, namyslený pánik (Jes.)
pánik m. 1. pejor. pán, človek s panskými spôsobmi, fičúr: Takích páňikou lächťikárikou bi tu bolo! (Párnica DK); Ten páňik sa tu po ďeďiňe viťahuje! (V. Maňa VRB) L. stáť páňikom (Návojovce TOP) - stavať sa na nohy (o dojčatách) 2. vlipt, gem obrázok: F tej kňiški su iba samie páňike pre ďeťi (Kokava n. Rim. RS); Ti len pániki kukáš! (Kameňany REV); Ja̋ ťi dám pekňia páňiki (Čierna Lehota ROŽ); panik (Východná LM) 3. súčasť kolovratu, tyčka prenášajúca pohyb z podnože na koleso: Zaves páňika na koleso, padou̯ mi! (Návojovce TOP); pánikavý príd. k 2: To je páňikavá kňiška (Kociha RS); Vezmi si pánikavú knišku a obzeraj! (Ploské REV)