obeta -y obiet ž. obeť (význ. 1, 2): eucharistická o.; matkina o-a nebola márna; byť schopný o-y
□ prinášať o-y obetovať sa;
obetný príd.
obeta -ty obiet ž.
obeta -ty obiet ž. 1. ▶ dar, ktorý sa prináša nadprirodzeným silám, nejakému božstvu, bohom, bohu al. Bohu ako vyjadrenie vďaky, úcty, prosby a pod.; slávnostný obrad odovzdávania tohto obetného daru, obeť: krvavá o. zvieratá, ktoré boli najskôr zabité a potom celé al. len ich časti spálené; nekrvavá o. rôzne plody z úrody; zápalná, zmierna, ďakovná o.; starozákonné obety; Izraeliti denne prinášali obety Bohu; Inkovia vykonávali ľudské obety; Mal by som postaviť zo skál oltár a ako dávnoveký pohan priniesť slnku obetu. [M. Zelinka] 2. cirk. ▶ (v katolíckych, pravoslávnych a staroorientálnych cirkvách) bohoslužobný úkon, kde jednotlivec prináša Bohu (bezprostredne al. prostredníctvom kňaza či inej osoby) nejaký dar ako znak viery, oddanosti a závislosti, obeť: eucharistická, svätá o.; veľkonočná o.; Kristova o. na kríži obetovanie sa, smrť Ježiša Krista na kríži, ktorú Cirkev obnovuje nekrvavým spôsobom každodenným slávením eucharistie, svätej omše 3. ▶ nezištné konanie v prospech druhého a na úkor seba, dobrovoľné zrieknutie sa niečoho cenného, významného v prospech druhého, obeť: byť schopný obety; matkina o. nebola márna □ priniesť, prinášať obetu, obety obetovať sa
obeta p. obeť 1
obeť 1. dar božstvu; nezištné konanie v prospech iného a na úkor seba • obeta: obeť, obeta Bohu; urobím to, hoci si to vyžaduje obeť, obetu • arch. žertva: Abrahámova žertva
2. p. korisť
obeta, -y, obiet ž. obeť: Pohania obetovali svojim bohom a po obetách usporadovali hostiny. (Hor.) Bol z Kysúc, kde pohoda srdca sa vykupuje ťažkou obetou. (Jil.);
cirk. omša (v rímskokatolíckej cirkvi)
obeť, obeta ž 1. náb obrad, pri ktorom sa odovzdávajú dary bohom, Bohu, resp. na náboženské al. cirkevné účely: když wiplneny budu dniowe ocžyssteny gegyho (ženy), ponesiet ku obetie za syna aneb za dewecžku beranka rocžnyho (BAg 1585); po prigaty znamosty prawdy nezustawalo by giž obety za hrichy, ale očekawany saudu a ohne prudka palčiwost (ZA 1676); kdiž obetu za mrtwich swich wogakuw w chrame geruzalemskem (Juda Machabeus) činiti dal (KT 1753); taurobolium: obeta, offera bykúw (KS 1763); ysslo se ku strassnému obety mystu (PT 1778) 2. náb obetný dar, ktorý je súčasťou obetovania najmä (v mimokresťanskom prostredí) podľa rituálnych zvykov a postupov: oltár wistawili a na tem obeti Bohu predkladali (BPr 1787) L. slussna wecz gest wssechno z pomoci Boha začati a gemu k nowemu roku krwawu obietu obetowati (SlK 1766-80); magnetum: pokrmne obeti bywali dáwno u pohanú vo forme potravy; inferialia: obetj za dusse za spasenie ľudí (KS 1763); mincha bila obeta múčená (BPr 1787) vo forme múčnych jedál; lidu tomuto židowskému predepsane byly také y ťelesné obeti, gakožto telata y sskopce (ŽP 1788); nezanechali mokru obět Panu Bohu wašemu (Le 18. st) nápoj; zápalná, zápalová o. obetný dar, ktorý sa pri obetovaní spáli: obeti zápalové před tebe puojdou (RL 1571); ponesiet (žena) ku obetie za syna aneb za dewecžku beranka rocžnyho k zapalneg obetie (BAg 1585) 3. dar veriacich na náboženské al. cirkevné účely; v nebibl. kontexte ofera: chteli svoje telo lépeji krmiti, žádajíc obetu tým tučnejšú býti (ASL 1747); pakli ale nékdo snad pro swú chudobu žádnu obetu offerowat nemúže, ten gisti ať udely álmužnu (VP 1764) 4. cirk vykonávanie obradu obetovania (pri omši v rímskokatolíckej cirkvi), ofertórium: dals w spůsobých chleba, wyna obet Noweho zakona (CC 1655); abi sme totižto obetu Noweho zakona, mssu swatu, za geho polachčenj, wiswobozenj činitj daly (KT 1753); kde se nekrwawa Bohu obet činj (PiA 1782) 5. (o osobe) korisť niekoho: bráňil sa on z vojákmi svími kolik móhel, prevíšen ništmeňéj počtem zbehávajicich sa, bi posmech a obeta ňezustal, píchnuc koňa, v behu své hledal oslobozeňí (BR 1785)