milenec -nca m.
1. muž v ľúbostnom vzťahu k žene, milý: mať m-a
2. iba mn. milenci muž a žena v ľúbostnom vzťahu, ľúbostný pár;
milenka -y -niek ž. milá;
milenecký príd.: m. vzťah;
milenecky prísl.
milenec -nca pl. N -nci m.
milenec -nca pl. N -nci m. 1. ▶ muž, ktorý má intímny ľúbostný vzťah so ženou (často vydatou): náruživý, nesmelý, žiarlivý, nestály m.; mať mladšieho milenca; stretávať sa tajne s milencom; rozísť sa s neverným milencom; striedať milencov; žena ho opustila kvôli milencovi; našla si nového milenca; Mladomanžel pristihol svoju manželku s milencom a obidvoch zastrelil. [P. Jaroš]; pren. Teda ako morálny staromilec a zároveň milenec života som ctiteľom rodiny a v rodine stále vidím základňu. [L. Ťažký] milovník života 2. iba pl. milenci ▶ muž a žena v ľúbostnom vzťahu, milenec a milenka, milenecký pár: milenci v objatí; nežné bozky milencov; roztúžená dvojica milencov; povesť o večných milencoch Tristanovi a Izolde; milenci sa držali za ruky; všetci vedeli, že sú milenci; Do električky vošli stúlení milenci. [D. Kováč] ▷ milenka -ky -niek ž.: žiarlivá, neverná m.; rozchod s dlhoročnou milenkou; odchod od manželky k mladšej milenke; vydržiavať si, nájsť si milenku; stretávať sa s milenkou; povrávalo sa, že má novú milenku
milenec muž v ľúbostnom vzťahu obyč. k vydatej žene • hovor. frajer: milenec, frajer ju bohato obdarúva • priateľ (zjemňujúco) • expr.: fešák • štramák • zastar. galán • kniž. amant • subšt. šamster
milenec, -nca m.
1. mužský v pomere k žene, s ktorou má ľúbostný pomer; milý: verný, nestály m.; mať m-a žiť v ľúbostnom pomere;
2. milenci milenec a milenka spolu, ľúbostný pár;
milenecký príd.: m. pomer;
milenec m. muž v ľúbostnom vzťahu k žene, milý: Písal jé milenec (Kameňany REV); Ona má už aj milenca (Val. Belá PDZ)