konča p. konťa
konťa ž. (koňťa, konča) vsl ženský účes z vrkočov stočených na zátylku: Doras ce ulapim za konču! (Chrasť n. Horn. SNV); Vidate babi nośiľi koňťe (Dl. Lúka BAR); U koňťoj su vlasi skrucene nazatku do takej trupki (Žalobín VRN); Ostatňe ňevesti jej starhovaľi koňťu, cahaľi za vlasi, žebi pametala, kedi bula čepena (Rankovce KOŠ); česac śe na konťu (V. Šariš PRE) F. dze je u koňťi macerinej?! (Sobrance) - kde je v čertoch; kontečka ž. zdrob.: Zrobila sebe ľem taku malu koňťečku (Dl. Lúka BAR)