konečný
I. príd.
1. kt. je na konci, posledný, op. začiatočný: k-á zastávka, k. stav, cieľ
2. ohraničený, obmedzený, op. nekonečný: život človeka je k.; k. rad (čísel)
3. trvalý, definitívny: k-é víťazstvo, rozhodnúť s k-ou platnosťou
II. konečná ž. hovor. konečná zastávka al. stanica;
konečne
I. prísl. po uplynutí času: k. sa stretli, k. je tu jar
II. čast.
1. napokon, koniec koncov: veď k. možné je všetko
2. vyj. uspokojenie zo zavŕšeného deja: no, k. (dali gól)!
konečná -nej pl. N -né G -ných ž.
konečná -nej pl. N -né G -ných ž. ▶ zastávka al. stanica na konci trasy, cesty a pod., po ktorej už nenasleduje ďalšia: vystúpiť na konečnej; zaviezť sa až na konečnú; z konečnej sa pohol trolejbus; vlak tu má konečnú; Po konečnú sú už iba dve zastávky. [D. Dušek]; Pri konečnej je už len pole. Električka tu stojí desať minút. [L. Ťažký]