hlaváň -a m. expr. hlavatý človek, hlavaj;
hlavaňa -e ž.
hlaváň -ňa pl. N -ni G -ňov m.
hlaváň -ňa pl. N -ni G -ňov m. expr. ▶ kto neústupne, často nerozumne trvá na svojom, dožaduje sa svojho al. presadzuje svoje, tvrdohlavec; syn. hlavaj, hlaváč1: h. hlavatý; kto by si bol pomyslel, že on je taký h. ▷ hlavaňa -ne -ní ž.: svojvoľná, nenapraviteľná h.
hlaváň p. tvrdohlavec
tvrdohlavec človek, ktorý neústupne trvá na svojom • svojhlavec • zaťatec • expr.: hlavaj • hlaváň • hovor. expr. trucoš (F. Kráľ) • expr. zanovit (Kukučín) • zastar. zatvrdilec
hlavaj i hlaváň, -a m. expr. tvrdohlavý, neústupný, zaťatý, hlavatý človek;
hlavaňa, -ne, -ní ž.
hlaváň m. 1. strsl, szsl, čiast. jzsl expr. hlavatý, tvrdohlavý človek, tvrdohlavec: Ten hlaváň v ňičom ňepopusťí, čo bi ho aj nožom krájali (Hliník n. Hron. NB); Ňehňevau̯ sa naňho, bárz bóu̯ hlaváň hlavatí (Bánovce n. Bebr.); Si ti ľen hlaváň hlavatí! (Košťany n. Tur. MAR); hlaváň (Vrtižer PB, Poľ. Kesov NIT); hlaván (Kráľová GAL; Beluša ILA) 2. gem expr. človek s veľkou hlavou: Jaj, hlavan edon z velkó hlavó (Brusník REV) 3. gem expr. vplyvný, vysokopostavený človek: Van je velkí hlaván v Bratislave (Prihradzany REV) 4. podjav ešte nevyvinutá žaba, žubrienka: Hen f potoku je to ščil pri kraji samí hlaván (Bzince p. Jav. NMV)