čína číny čín ž.
Čína Číny ž.
čína číny čín ž. ⟨VM⟩ hovor. ▶ jedlo zo surovín pokrájaných na malé kúsky pripravené na spôsob čínskej kuchyne: recept na prípravu číny; mäso pokrájame na malé kúsky ako na čínu; pozvať priateľov, ísť na čínu; servírované jedlo chuťovo pripomínalo čínu
Čína -ny ž. ▶ štát vo východnej a strednej Ázii pri pobreží Žltého mora, Východočínskeho mora a Juhočínskeho mora, Čínska ľudová republika: Č. je najľudnatejší štát sveta; územie Číny patrí k oblastiam s najstaršou civilizáciou na svete; Komunistická strana Číny ▷ Číňan -na pl. N -nia m.; Číňanka -ky -niek ž.
Čína, -y ž. veľký východoázijský štát obývaný Číňanmi, Čínska ľudová republika (skrat. ČĽR);
Číňan, -a, mn. č. -ia m. príslušník čínskeho národa;
Číňanka, -y, -niek ž.;
čínsky príd.
1. týkajúci sa územia Číny, pochádzajúci z Číny, vlastný Číňanom: č. hodváb, č. porcelán, č. čaj, č. prístav, č. kuli, č-a váza, č-e písmo, č. múr ochranná hradba na severe Číny postavená v III. stor. pred n. l. proti Hunom a iným kočovníkom;
pren. o izolovanosti, o nedostatku styku, o uzavretosti pred svetom, pred okolím: samoty čínsky múr ma zviera v skúške (Hlb.); č-a reč, pren. hovor. žart. neznáma, nezrozumiteľná;
2. v odborných názvoch: tech. č-e striebro argentan, pakfón; bot. č-a ruža, č-a dula, čajovník č.;
čínsky prísl.: hovoriť (po) č.
cina i ciňa ž. čiast. strsl, zsl hypok. mačka: Na, cina, na! (Prievidza); Daj cine žrač! (Kameňany REV); ciňa (Mošovce MAR); cina (Siladice HLO)
cín m. i cína ž. (cíň) csl chem. prvok, lesklý kov striebrobielej farby: Bolo treba zisťeť, aká je horúčava, abi sa ťen cín nútri pusťeu̯ (Žarnovica NB); Terás teško aj cín dostáč (Kameňany REV); To ňeňi s cínu, je len pocínuvané (Návojovce TOP); Harence zaľaľi s cinu (Markušovce SNV); cíň (Nižná TRS); cínený i cínový Takie cínenie liški zme si nosili zo sebou (Val. Dubová DK); cínení ra̋t (Revúca); cínoví plech (Likavka RUŽ); cínoví kíbel (Návojovce TOP); cínová ľižica (Pukanec LVI); cíňovie rédi (Dol. Lehota DK)
čina ž. čiast. zsl, iba v I jedn. č. v príslov výrazoch. spôsob: Jakúsi činú drot povolél a zajačisko ta ho vnohi (Hor. Súča TRČ); Ledvú činú dzesi najdzece jennu tú ripku lebo dve (Dl. Pole BYT); Ledvú činu poton tí husi dohnali domo (Brestovany TRN); Ledvú činu to vitáhli (Jur p. Brat. BRA)
cín [-n, -ň] m, cína ž nem 1. striebrosivý kov odolný proti korózii: truhla na rozeh y zwrchu cinom i plechom obita (TRENČÍN 1597); dělagj z cjny kanwy (OP 1685); prigem cžinu a olowa (DUBNICA n. V. 1731); magisterium z cynu; popel u cynu kysličník cínatý; sůl z cýnu chlorid cínatý (TT 1745); stannum: cyň, bjly cyň (KS 1763) 2. cínová nádoba: tu czynu bratowu, czo dal byl oprawowat brater moy (PLAVEČ 1556 E); cin stary Rebeky, nosse a luzicke Anni Gassparkowics (zanechávam) (S. ĽUPČA 1784); -ený, -ový príd zhotovený z cínu: tanyer czynowy (ŽILINA 1597); czinowy ryad (MARCELOVÁ 1621); konua czinowa, flassa czinowa (NOZDRKOVCE 1652); flassky czinene (s. l. 1656); swietniky czynowy (s. l. 1704); zeleznim aneb zinowim drotom ho obwgas (PR 18. st); bjle cinowe knofliky (Kur 18. st)