cieň m. i ž. i cieňa ž. 1. strsl, čiast. zsl krytý priestor na odkladanie poľnohospodárskeho náradia, vozov ap., kôlňa: Tej papeške s chrásťa zme po_cieňu ukladale (Čelovce MK); Ňemau̯ bi son spraveť piecku po_cieňou? (Pukanec LVI); Sejacu mašinu a pluhi majú po_cieňou (Návojovce TOP) 2. dreváreň: Má dreva plnú cieňu (St. Hory BB); Tam ponoz do cianu to drevo! (Kameňany REV); cieň (Ploštín LM) 3. časť kováčskej dielne, kde sa podkúvajú kone: Cieňa je pre_čmikňou na potkúvaňá koňích (Malatiná DK); cienik m. zdrob. k 1: F cianiku strúžú otedz zubi do hrábel (Brusník REV)