bielko -a -lok s. biela časť oka
bielko -ka -lok s.
bielko -ka -lok s. 1. ▶ biela nepriehľadná vrstva na povrchu očnej gule: krvou zafarbené bielka očí; prevaliť oči bielkami navrch; ustrašene vyvaľovať bielka; V lesklom bielku jej očí boli ponorené tmavočierne zorničky. [P. Jaroš]; Tmavé oči sa jej blysli bielkami. [A. Bednár] 2. hovor. ▶ bielok: vaječné b.; b. sa pri varení zrazí
bielko, -a, -lok str.
1. biela časť oka;
2. nár. bielok vajca
bielko p. bielok
bielok m. i bielko s. 1. csl číra bezfarebná časť vajíčka: Žltko ťi zje, aľe bielko ňemá rád (Dol. Lehota DK); Doktor mi kázal bialká ješč (Nandraž REV); Bielko sa prikladá na popálenini (Vaďovce MYJ); Z bíu̯ka sa ušlahá sňech (Kúty SKA); Z bilka robia trepani sňich (Kanaš PRE) 2. biela časť oka: Bilok ľevoho oka mi mala zaľati s krevu (Žalobín VRN); biu̯ko (Stupava BRA); bielko (Prievidza) F. takia bialká vivalovau̯ ako plánki (Brusník REV) - vyvaľoval oči