beluš -a mn. N a A -e m. biely al. sivý kôň, belko, sivko
beluš G a A -ša pl. N a A -še A hovor. i -šov m.
beluš -ša pl. N a A -še A hovor. i -šov m. 1. ▶ kôň s bielou al. sivou srsťou; syn. belko, sivko: šesťročný arabský b.; Vojenské defilírky absolvoval na koni, vysokánskom belušovi. [Š. Žáry]; Beluš spoľahlivo absolvoval všetky skoky. [Sme 2002] 2. Beluš ▶ meno bieleho al. sivého koňa
beláň človek s belavými vlasmi; zviera s belavou srsťou: on je beláň i koňa má beláňa • belko • beloň: v brunetovi nikto nehľadal malého belka • blondín • hovor. blondiak • zried. plavovlások • bielohlávok (iba o človeku) • beluš (iba o zvierati)
beluš p. beláň
beluš1 i belúš, -a, mn. č. -e m. biely al. sivý kôň, sivko, belko, beláň: Ohnivé beluše vzpínajú hlavy a hrebú. (Ráz.); idúci z kroka na krok na svojom belúšovi (Jégé);
Beluš i Belúš meno bieleho al. sivého koňa
beluš2, -a m. nár. biely chlieb, koláč (Dobš.)
beluš m. (beľuš) 1. gem posúch z chlebového cesta: beluš (Tis. Hámor RS) 2. spiš okrúhly koláč z kysnutého cesta s rozličnými plnkami (napr. kapustou): Beľuše - to śe cesto spravilo na mľiku s takej cmafšej muki (Baldovce LVO); Beľuše zme f pekarňiku pekľi (Nemešany LVO)
beluš m človek so svetlými vlasmi al. pleťou: P. atpn Belus ( 1154); Belus filius Belus (vo Zvolenskej 1284); x. tpn Belus Studeniche (v Trenčianskej 1293 VSS); poss. Belos ( 1330), Belus (Beluša 1369 VSO)