žiaľ
I. -u m. veľký smútok, zármutok, žalosť: mať, pociťovať, premáhať ž.; plakať, piť od ž-u; zomrieť, pominúť sa, zmárniť sa od ž-u
● zalievať ž. piť; srdce mu puklo od ž-u utrápil sa
II. vetná prísl. vyj. postoj ľútosti k obsahu vety: (bolo) ž. na neho pozrieť
III. čast. vyj. poľutovanie, ľútosť, žiaľbohu, bohužiaľ: ž., dnes nemôžem prísť
žiaľ -ľu pl. N -le G -ľov m.
žiaľ prísl. i čast.
Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
smútok stav mysle prejavujúci sa skľúčenosťou, stiesnenosťou: zmocňoval sa ho veľký smútok • zármutok: spôsobiť niekomu hlboký zármutok • clivota • clivosť: pochytila ho clivota, clivosť • žiaľ (veľký smútok): plakať, piť od žiaľu • ľútosť (duševná bolesť): ľútosť za priateľom • svetobôľ (nespokojnosť so svetom, životný pesimizmus): romantický svetobôľ • bôľ • bolesť (duševné utrpenie): bôľ, bolesť za rodičmi • chmúra (smútok v tvári): chmúra mu prešla po čele • kniž. žalosť: prežíval žalosť zo straty blízkeho • poet.: stesk • trud (Rázus) • rmut (Figuli) • nár. pokora (Kukučín)
žiaľ1 p. smútok
žiaľ2 vyjadruje poľutovanie, ľútosť, sklamanie • žiaľbohu • bohužiaľ: žiaľ, žiaľbohu, nikto mu neprišiel na pomoc; bohužiaľ, zásoby sa už minuli • nanešťastie, pís. i na nešťastie: nanešťastie boli tam aj jeho rodičia • škoda: škoda, mali ste sa ponáhľať • fraz. ľutujem: ľutujem, prišli ste neskoro • fraz. nič sa nedá robiť: nič sa nedá robiť, budete musieť prísť zajtra
žiaľ1, -u m. zármutok, pocit smútku, duševná bolesť: mať, cítiť, pociťovať ž. (za niekým, za niečím), premáhať, zaháňať, tajiť, dusiť v sebe ž., nadišiel ho, zachvátil ho ž.; byť v ž-i žialiť; plakať od ž-u, piť, opiť sa od ž-u, zomrieť, zahynúť, zmárniť sa od ž-u (ž-om); bás. vyliať, vyspievať svoj ž. vyjadriť; hlboký, ťažký, pálčivý, nevýslovný ž.
● srdce mu puklo od ž-u (ž-om) utrápil sa; zapiť (zaliať), zapíjať (zalievať) ž. napiť sa, piť zo smútku
žiaľ2 čast.
1. hodnotí vyslovenú skutočnosť ako hodnú poľutovania; žiaľbohu. Žiaľ, nemôže vás uviesť do salónu. (Barč.) Žiaľ, dnes (továrne) napospol driemu. (Kuk.)
2. vetná prísl. hodnotí skutočnosť vyslovenú vedľajšou vetou ako hodnú poľutovania: Žiaľ, že jeho (života) prázdnotu zbadáš až vtedy, keď si temer na méte. (Kuk.)
3. vetná prísl. v prísudku vyjadrenom neosobnou väzbou vyjadruje, že je niekomu niekoho al. niečoho ľúto: Nebožiatko, ako mi ťa žiaľ. (Záb.) Bolo žiaľ na neho sa dívať. (Jes-á)
žiaľ [žiaľ, žieľ, žál, žel] m I. veľký smútok, zármutok, žalosť: yako gsem kolwek zhressyl proty Panu Bohu swemu, to mi žieľ (BAg 1585); tak wy, hudci, chojte pred mej mamky wrata, a tak geg zahragte, žalu geg dodagte (AD 16. st); račeli slubowat Geho Oswicenost, že mat budem na moge stare dnj oblachčenj a moge djtki polepssenj, a ya nje oblachčenj, než žjale a žebractwo, funta masa nemam odkel zaplatit (JASENICA 1710); (manželka) Tomka Pitera wyprawala, žeby ona od puorodu tak nezdrawa nebola, ale od welkych žialou (BYSTRIČKA 1761); poenitudo: žel, litost (KS 1763); srdce mé ve mne od žálu hnedki puknúť musí (BR 1785); ze žgalu, že to včinil, plakal (HRANOVNICA 18. st) II. vetná prísl vyj. postoj ľútosti k obsahu vety: lony gste my gednu wes pobraly a dnes druhu, a to my gest zel (PLAVEČ 1455); kterak sem kolvek zhressil, toho mi žel (AD 16. st); zhressil sem, mne toho negwice luto y žel (AgS 1708); (svedok) žiaľ mi toho slova, ktere sem rekel (MARTIN 1755)