prosiť, -í, -ia nedok.
1. (koho o čo, zried. i za čo i čo; so spoj. aby, žeby, keby, s neurč.; čo od koho, zried. u koho) zdvorilo, úctivo žiadať, pýtať: pekne, snažne, úpenlivo, ponížene p.; p. niekoho so slzami v očiach, p. so zopätými rukami, p. o prepáčenie, o milosť, o zmilovanie, o zľutovanie, o zhovenie, o strpenie, o pomoc; p. za odpustenie (Vaj., Jégé, Min.); Na pery sadol jej úsmev rozpačitosti, akoby chcela prosiť o odpustenie. (Tim.) Zaspievajte ešte! — prosí chlapec (Heč.) prosebne vyzýva; Prosila boha o deti (Taj.) modlila sa, aby sa jej narodili deti. Prosili očami aj tvárou, aby mohli ísť s rodákmi. (Ondr.) Nuž tuto nás voľáky vandrovník prosí, žeby sme ho vraj na kus odviezli. (Taj.) Prosil by som, veľmi by som prosil, keby ste ma upozornili, až sa bude chystať také niečo. (Urb.) Prosím pánov zaujať svoje miesta. (Jes.) Prosí od nich radu. (Mráz) Praotec i babka každá prosili ho (dážď) u boha (Lajč.) vyprosovali v modlitbách; arch. p. niekoho preboha (star. pís. pre boha), pre božie milosrdenstvo, pre Kristove rany, pre všetko drahé a sväté, na kolenách úpenlivo, snažne; p. niekoho na slovo, na slovíčko o krátky rozhovor; p. niekoho o ruku pýtať za manželku; veľa ráz si už aj sami smrť prosili (Tim.) žiadali si umrieť; p. niekoho o tanec požiadať o tanec, vyzvať do tanca
● smiem prosiť? zdvorilostná formulka, používaná pri požiadaní o tanec;
2. (za koho) prosením vymáhať u niekoho priazeň pre niekoho, prihovárať sa, orodovať za niekoho: A čo s procesiou prídu za teba prosiť, pôjdeš. (Jégé)
3. hovor. (bezpredm. i koho) informovať sa, opytovať sa: Cigáni dajú prosiť, či môžu prísť hore. (Laz.)
4. (o zvieratách) stavať sa na zadné nohy a predné končatiny pozdvihnúť ako k prosbe: pes panáčkuje a prosí;
5. zried. chodiť po pýtaní, pýtať almužnu, žobrať: Najmladšieho vyhnal hlad do šíreho sveta prosiť, drôtovať. (Heč.)
6. prosiť (si) (čoho, čo, s neurč.) žiadať si, želať si, chcieť (najmä v rodinnom prostredí, v reštaurácii, v obchode ap.): p. si vody, vína, mlieka; p. (si) chleba, p. (si) obed, večeru; Prosíš si ešte? budeš ešte viac jesť (piť)? Prosím si niečo jesť (piť). — Prosím si kilo chleba, prosím si látku na šaty chcem kúpiť; p. si kabát podaj(te) mi kabát
|| prosiť sa (komu, so spoj. aby) nástojčivo žiadať, naliehať, prosiť: Ej čo! Neprosil sa čert babe, ani ja takej -. (Kal.) Prosiť sa nepôjdem — nie, nikdy! (Kuk.) Žobrák prosil sa veľmi, aby mu preboha dali prenocovať. (Dobš.) Bude sa ešte prosiť (Kuk.) okolnosti ho ešte prinútia pokoriť sa.
žeby
I. spoj. podraď. uvádza vedľajšie vety
1. účelové (= aby): „Ste pozorný,“ blahorečil Haso a žeby sa zavďačil, otvoril dokorán svoje srdce. (Jaš.) Šla do kuchyne, aby sa bohu pomodlila, žeby sa jej predtuchy nesplnili. (Kuk.) Zapáli papier a žeby otcovi neublížila, zakrýva plameň dlaňou. (jaš.) A žeby smiechu bolo čím viac, vzali podajedni šarvanci doma psíčkov i mačence a hádzali ich do žumpy. (Taj.)
2. predmetové, ak v nadradenej vete sú slovesá vyjadrujúce rozkaz, zákaz, dovolenie, súhlas, žiadosť, želanie; očakávanie; vôľu; obavu, strach ap., al. ak prísudok nadradenej vety má záporný tvar (= aby): Len mi dovoľte, žeby som ešte jednu žiadosť predniesť mohol. (Kal.) Taký niktoš; trpel, žeby jeho ženu tak urážali. (Jégé) ty chceš, žeby som prerušila kúru? (Stod.) Aj to svet nevidel, žeby obecná baba, žena v úrade, slúžila. (Tim.)
3. spôsobové a) spôsob al. miera sa vyslovuje obyč. účinkom (= aby): Zmierte sa, ale tak úplne, žeby sa starý Ferenc nad tým kormútiť nemusel. (Kal.); b) vo výraze bez toho, žeby (bežnejšie pís. bez toho, že by) — dej nadradenej vety sa uskutočňuje bez deja spôsobovej vety (= bez toho, aby): Túlila ju (hlavu) k sebe a hladkala bez toho, žeby povedala slovo. (Tomašč.) Tanky prejdú do údolia bez toho, žeby sme im v tom mohli zabrániť. (Karv.) Bez toho, že by boli počkali na odpoveď, začali strieľať z guľometov na našich. (Jes.)
4. zried. podmetové (namiesto bežnejšej spoj. aby): Ale predsa by bolo vari lepšie, žeby si tak čaju. (Jes.)
5. zried. prívlastkové (namiesto bežnejšej spoj. aby): Nieto skladby baladickej u Jána Bottu, žeby nebolo v nej alegórie. (Krčm.)
6. zried. dôsledkové (namiesto bežnejšej spoj. aby): Nie som maškara, ale na obraz boží stvorený človek, žeby som sa tešil, že ľudí zabíjajú. (Fig.)
7. zried. (vo výraze namiesto/miesto toho, žeby, pís. i namiesto toho, že by) prípustkové — vyjadruje očakávaný, ale neuskutočnený dej (= namiesto/miesto toho, aby): Tebe doniesol (cukrík) miesto toho, žeby ho sám bol zjedol. (Šolt.)
II. čast. (v priamej reči) uvádza
1. vety, v ktorých sa obyč. vo forme otázky vyslovuje pochybovanie, neistota, obava ap. (= vari, azda, hádam): „Žeby sa vojna skončila?“ hútali murári, ale pritom pochybovačne potriasali hlavami. (Zúb.) Martin: Žeby brat... bratovražda... (Stod.)
2. vety vyjadrujúce s citovým prízvukom dôrazné požiadanie, rozkaz, zákaz ap. (= aby, abyže, nech): Žeby som tú ženu dnes ostatný raz videl v mojej chyži! (Tim.) Žeby sa to nechechtalo! Bez vycierania zubáľov nemôže byť! (Jes.)
3. (v postavení po zápore nie) samostatnú vetu, v ktorej sa vyslovuje výčitka, nespokojnosť ap.: Nie žeby som bol nadal hnusniakovi. (Al.)