žandár -a m.
1. (v niekt. štátoch, v min. aj u nás) príslušník jednotiek vnútornej bezpečnosti
2. hovor. policajt;
žandársky príd.: ž-a stanica;
žandárstvo -a s.
žandársky -ka -ke príd.
žandár -a m. (žandárka -y ž.) ‹f› (v niektorých štátoch, v min. aj u nás) policajt, strážnik;
žandársky príd.;
žandár, -a m. člen uniformovaných jednotiek verejnej bezpečnosti v minulosti (najmä v Rakúsko-Uhorsku, v býv. ČSR a za slovenského štátu): maďarskí ž-i; Keď nepôjdeš po dobrote, dám ťa žandármi odviesť. (Urb.) Žandárov zavolám na vás. (Al.) Revírnik povedal matke, aby bola rada, že ju neoznámi žandárom. (Zúb.); voj. poľní ž-i; pren. pejor. ruský cárizmus bol ž-om Európy prepožičiaval sa na potlačovanie pokrokových hnutí, revolúcii;
žandárka, -y, -rok ž. hovor. žandárova žena (Bodic.);
žandársky príd.: ž-a stanica, ž. strážmajster;
(po) žandársky prísl. zried.;
žandárstvo, -a str.
1. hromad. žandári;
2. zamestnanie, povolanie žandára: Pišta nechá žandárstvo. (Taj.)
žandársky, žandárstvo p. žandár