žír, -u, 6. p. -e m. nár.
1. mastnota, masť, tuk: Keď sa pohol, zdalo sa, akoby ločkal v ňom samý žír. (Fig.); pren. A ony (vlnky) nesú preč žír zeme, piesok zlatý. (Botto); dobytok, svine na ž. na výkrm, na vykŕmenie;
2. pastva svíň na opadanom žaludi al. bukve: My sme dali svine na žír do Kohútoviec. (Záb.)
žír [žír, žier] m, zried žíra ž 1. potrava: czo se dotiče žiru, aneb passy, takowa gest welmy plana pre wčeličky a zwlasste pod Tatramy (L. KOKAVA 1786); cele pak telo pre nedostatek žjru zchradnute a wisussene (PT 1796); udica, žírú zakrita (BN 1796); w času zymnjho snech pripadne a žier prikriwa (CS 18. st); kdyby zagiste riba wediela, že w tem žiry, na ktery gide, udica skryta gest, že lapena a zabita bude, daleko by žir ten obessla (SJ 18. st) 2. pastva pre ošípané z popadaných žaluďov a bukvíc: w horach brawa wzal, ktere bily w nassem chotary na žyre (PUKANEC 1742); mame tež žir rodicy lesi, do kterich nas panstwo za penezi pušča (BRESTOV 1771); lesy nasse, ponewač su ešte mlade, žir neroda (KENDICE 1772); chudobny poddany žaden nikdy žaden užitok na žiru nevzal (VÝCHODNÁ 1773 LP) 3. osoh, úžitok: ze žita žir zberaly; tuto sme žir na tegto zemi zberali (KRUPINA 1672); ( 1695)