štrngať nedok.
1. vydávať po náraze al. údere zvonivý kovový al. sklený zvuk, štrngotať, cengať (význ. 1): taniere, poháre, kľúče š-jú
2. spôsobovať zvonivý kovový al. sklený zvuk: š. pohárom, mincami
3. i štrngať si pri prípitku sa dotýkať pohármi; pripíjať si: na víťazstvo si š-li až do rána;
dok. štrngnúť, k 3 i štrngnúť si -e -ú -gol: š-me mu, š-me si s ním a pôjdeme
štrngať -gá -gajú -gaj! -gal -gajúc -gajúci -ganie nedok.
štrngať si -gá si -gajú si -gaj si! -gal si -gajúc si -gajúci si -ganie si nedok.
cengať vydávať jasný, zvonivý zvuk pri náraze kovových al. sklených predmetov; spôsobovať takýto zvuk • cengotať • cinkať • cinkotať • cingotať • cingať: zvonce, spiežovce cengajú, cengocú; cengať, cinkať, cinkotať zvončekom na bicykli • expr.: cilingať • zvonkať (jemne cengať): ovce cilingajú zvončekmi; hrkálky zvonkajú • klingať • klinkať: zvonec v diaľke klingá • cvendžať • štrngať • štrngotať: kosa cvendží, ostrohy cvendžia, štrngajú; cvendžať, štrngať príborom • zvoniť • vyzváňať (najmä o zvončeku al. zvonci ako súčasti niečoho): telefón dlho zvonil, vyzváňal, cengal; zvonili sme, cengali, vyzváňali, ale nikto neotváral • znieť: zvonček neprestával znieť
p. aj štrngať
drkotať 1. vydávať al. spôsobovať krátke tupé zvuky • hrkotať • hrkať: voz cestou drkoce, hrkoce, hrká • expr.: drgľovať • drgotať • drgoliť • hrgľovať • hrkľovať: drgľoval, drgotal zubami; hrgľovať zväzkom kľúčov • štrkať • štrkotať • štrngať • cvakať • cvakotať • šťukať (o zvuku znejúcom ostrejšie a nepravidelne): štrkať reťazami; cvakať, šťukať zámkou • klepotať • klopotať (o pravidelnom zvuku): voz na dlažbe klopotal • hrmotať • hrmotiť • buchotať • lomoziť (o intenzívnom zvuku): práčka hrmoce, lomozí
2. p. rapotať 1
hrkotať 1. pri náraze spôsobovať al. vydávať krátky tupý a obyč. pravidelne opakovaný zvuk • drkotať • hrkať • expr.: hrkľovať • hrgľovať • drgľovať: voz pri ceste hrkoce, drkoce, hrká • hrčať (o stroji, motore) • klepotať • klopotať: zuby mu klepocú; voz klepoce, klopoce • štrkať • štrkotať • štrngať • cvakať • cvakotať (o zvuku znejúcom ostrejšie a nepravidelne): štrká, štrngá reťazami; cvaká, cvakoce zubami • šramotať • šramotiť • expr.: harašiť • harasiť (pri vydávaní slabšieho zvuku): šramotil, harašil kľúčom • buchotať • hrmotať (intenzívnejšie): niečo vedľa buchoce, hrmoce
2. p. tiecť 1
rinčať vydávať jasný, kovový (obyč. nepríjemný) zvuk; spôsobovať takýto zvuk • štrngať • štrngotať • štrkať • štrkotať: reťaze rinčali, štrngali; rinčať, štrkotať riadom • expr.: brinčať • brinkať • brnkať • brnčať • brnkotať • drnkať • drnčať (slabo rinčať): okná brinčali, brnkotali od nárazov vetra • cvendžať • cvengať • cvengotať: mince cvendžia • zvoniť (vydávať zvonivý zvuk): poháre zvonili
štrngať pri náraze kovových, sklených a pod. predmetov vydávať zvonivý krátky zvuk; spôsobovať takýto zvuk • štrngotať: podkovičky, poháre štrngajú, štrngocú; štrngať ostrohami • rinčať (o ostrom zvuku): rozbité sklo rinčalo • expr.: brinkať • brinčať • brnkať • brnkotať (jemne): brinkať, brinčať príborom, reťazami; ostrôžky brnkajú • cvendžať • cvengotať • cengať • zried. cvengať: meče, zbrane cvendžia; cengá pohármi, mincami • zvoniť: poháre krásne zvonia; zvoní vidličkou o tanier • nár. strundžať (Figuli) • expr. poštrngávať (chvíľami slabo štrngať): poštrngávať pohármi
zvoniť 1. vydávať jasný zvuk ako pri náraze kovu o kov (o zvone, zvonci, zvončeku); spôsobovať takýto zvuk: zvony zvonia na poludnie • vyzváňať (dlho a slávnostne al. nástojčivo): vyzváňať na všetkých zvonoch; vyzváňajú na poplach • kniž. hlaholiť (príjemne, lahodne): zvon hlaholí • zozváňať (zvonením zvolávať do kostola): ponáhľaj sa, už zozváňajú • nár. zazváňať (Kalinčiak) • nár. prezváňať (Dobšinský) • zried. rozzváňať • cengať (o zvončeku): telefón zvoní, cengá; na dverách cengá zvonček • vycengávať • vycengúvať (dlho, ustavične) • expr.: klingať • klinkať: spiežovce klingajú, klinkajú; umieráčik smutne klingá • expr. zvonkať: ovce po ceste zvonkali
2. vydávať jasný, zvonivý zvuk (o kovovom al. sklenom predmete) • cengať • cvendžať • cvengať: poháre pri zdravkaní zvonili, cengali • cinkať • cingať • cilingať (veľmi jasno): peniaze cinkajú, cilingajú • štrngať • štrngotať: taniere pri ukladaní štrng(ot)ali; podkovičky na ceste jasne zvonia, štrngajú, štrngocú • expr. zvonkať: zvonkanie hrkálok
3. p. zvučať
štrngať, -á, -ajú nedok.
1. vydávať po náraze, údere zvonivý kovový al. sklený zvuk, cengať: Ostrohy na čižmách štrngali. (Fig.) Palice plieškami obité štrngajú. (Al.)
2. (čím, o čo) nárazom, úderom spôsobovať zvonivý kovový al. sklený zvuk: Georga súhlasila, štrngajúc pohárom. (Tim.); gróf štrngajúci ostrohami (Jégé); Štrngal o poháriky. (Jes.);
dok. štrngnúť
|| štrngať si (bezpredm. i s kým) pred pitím slabo udierať o seba pohármi: Spoločnosť, sediaca okolo stola, si štrngá. (Al.) Páni si upíjali, štrngali. (Vaj.);
dok. štrngnúť si
štrngnúť, -ne, -nú, -gol dok.
1. vydať po náraze, údere zvonivý kovový al. sklený zvuk, cengnúť: V krčme hlucho štrngli poháre. (Jil.) Kalíšky štrngli, vyprázdnili sa. (Kuk.)
2. (čím, o čo, do čoho) nárazom, úderom spôsobiť zvonivý kovový al. sklený zvuk: Krčmárova žena štrngla pohárom. (Fig.) Karol štrngol o Stanov pohár. (Vaj.) Magát bojazlivo štrngol do Ondríkovho pohára. (Jil.);
nedok. štrngať
|| štrngnúť si (s kým i bezpredm.) pred pitím slabo udrieť o seba pohárikmi: Štrngneme si a pôjdeme každý svojou stranou. (Vaj.) Hrozniš si štrngol s priateľmi. (Fr. Kráľ);
nedok. štrngať si
štrngať [-ng-, -nk-] ndk vydávať zvonivý zvuk, cengať: počul dobre, že mu ostrohy štrnkali (BYTČA 1779); štrngnúť dk: mass (groše) položjt, a to, aby ty anj geden nesstrngol; gestli ti geden (groš) sstrngne, wečga pokuta nasledowat bude (KRUPINA 18. st)