štrkový p. štrk
štrk [štrk, ščrk] m
1. kovovo znejúci zvuk, štrngot, cengot: Peter rozespaly, oči si pretieral, angel nahli, wstan skoro, okowy a retazi spadli z ruk geho a predca sstrk ten neslissy (MS 1758); železnych reťazúw sstrk slissyce strážný (WP 1768); (otec) požičane penize z welkim sstrkem a czwingánim z rukama premital (PeP 1769)
2. drobné kúsky kameňa: kamen zdrobeny, drobne kamenj šterk slowe (KoA 17. st); pacholkom čtyrom, kterj hatj zasypalj sstrkom, za dwa dnj dano platu per d 10, facit d 80 (ŽILINA 17. st); glarea: štrk (LC 1707); zeme, z kterych w čas powodny nektere woda podmuly a sstrkom zažene (P. BYSTRICA 1710); swedek zeznawa, že čzasu geho služenga w Bellussy s tegto strany Wahu sstrky boly (BELUŠA 1762); (grófka) snaď mislíla, že žemle we štrku okolo potokuw rostnú (BU 1795); chotar naš plany, neurodny, s kamenim, štrkem, jarky a vymoly zaplneny jest (OSUSKÉ 18. st LP); -ový príd k 2: saburo: ssčrkowym pjskem nabigám, naplňugem (KS 1763); dostawame od štrkowiho centa zeleza po petnact grossy, od štiapowiho po deset grossy (VALASKÁ 1771)