šľachtic -a m. príslušník šľachty;
šľachtičná -ej mn. -é -čien ž.;
šľachtický príd.: š. titul;
šľachticky prísl.;
šľachtictvo -a s.
šľachtic -ca pl. N -ci m.
šľachtic -a m. (šľachtičná -ej ž.) ‹n› príslušník šľachty;
šľachtický príd.: š. pôvod, erb;
šľachticky prísl.
šľachtic 1. príslušník šľachty • aristokrat: anglickí šľachtici, aristokrati • pán (člen privilegovanej vrstvy): vzbury proti pánom • veľmož • knieža • veľkoknieža • arciknieža • vojvoda • veľkovojvoda • arcivojvoda • gróf (stupne príslušnosti k vysokej šľachte) • barón • zeman • rytier • markíz • džentrík (stupne príslušnosti k nižšej šľachte) • magnát (šľachtic v Uhorsku, v bývalom Poľsku) • bojar (príslušník vysokej šľachty v predrevolučnom Rusku) • lord (príslušník anglickej šľachty) • vikomt (príslušník francúzskej a anglickej šľachty) • grand (príslušník najvyššej šľachty v Španielsku) • baronet (príslušník nižšej anglickej šľachty) • vazal • lénnik • man (šľachtic užívajúci lénne právo) • iron. sedmoslivkár (schudobnený slovenský zeman)
2. kniž. vznešený, veľkorysý človek s vybranými spôsobmi: šľachtic srdca (Hviezdoslav) • aristokrat: aristokrat ducha • rytier: rytier cti
šľachtic, -a m. príslušník šľachty; pren. zried. š. srdca (Hviezd.) vznešený, dobrý, veľkorysý človek;
šľachtičná, -nej, mn. č. -né, čien ž.;
šľachtický príd.: š-á rodina, š. titul, š-é výsady; š-é sídlo;
šľachtictvo, -a str.
1. hromad. šľachta;
2. šľachtický titul, šľachtická hodnosť;
3. bás. ušľachtilosť, veľkorysosť: š. ducha (Urbk.); Je v ňom veľa povahového šľachtictva. (A. Mat.)