šľachtic -a m. príslušník šľachty;
šľachtičná -ej mn. -é -čien ž.;
šľachtický príd.: š. titul;
šľachticky prísl.;
šľachtictvo -a s.
šľachtičná -nej pl. N -né G -čien ž.
šľachtic -a m. (šľachtičná -ej ž.) ‹n› príslušník šľachty;
šľachtický príd.: š. pôvod, erb;
šľachticky prísl.
šľachtičná príslušníčka šľachty • aristokratka • pani (členka privilegovanej vrstvy) • kňažná • veľkokňažná • arcikňažná • vojvodkyňa • veľkovojvodkyňa • arcivojvodkyňa • grófka (stupne príslušnosti k vysokej šľachte) • barónka • zemianka • markíza (stupne príslušnosti k nižšej šľachte) • magnátka (šľachtičná v Uhorsku, v bývalom Poľsku) • bojarka (príslušníčka vysokej šľachty v predrevolučnom Rusku) • lady [vysl. lejdy] (príslušníčka anglickej šľachty) • baronetka (príslušníčka nižšej anglickej šľachty) • kontesa (dcéra grófa) • baronesa (dcéra baróna)
šľachtic, -a m. príslušník šľachty; pren. zried. š. srdca (Hviezd.) vznešený, dobrý, veľkorysý človek;
šľachtičná, -nej, mn. č. -né, čien ž.;
šľachtický príd.: š-á rodina, š. titul, š-é výsady; š-é sídlo;
šľachtictvo, -a str.
1. hromad. šľachta;
2. šľachtický titul, šľachtická hodnosť;
3. bás. ušľachtilosť, veľkorysosť: š. ducha (Urbk.); Je v ňom veľa povahového šľachtictva. (A. Mat.)