ľahkovážny príd. nerozvážny, neuvážený, ľahkomyseľný: ľ. človek, sľub;
ľahkovážne prísl.;
ľahkovážnosť -i ž.
ľahkovážnosť -ti -tí ž.
ľahkovážnosť -ti -tí ž. 1. iba sg. (i v čom) ▶ sklon konať neuvážene; vlastnosť toho, kto je ľahkovážny al. čo je ľahkovážne, nerozvážnosť, bezstarostnosť; syn. ľahkomyseľnosť: trestuhodná, svetácka ľ.; ľ. počínania; ľ. mužstva; ľ. mladých ľudí; prejaviť ľ. v narábaní so slovami; urobiť, vyparatiť niečo z ľahkovážnosti; doplatiť na ľ.; Kritiku už neprijímal s mladíckou ľahkovážnosťou. [LT 1998] 2. expr. ▶ ľahkovážny, nerozvážny skutok; syn. pochabosť: páchať mnohé ľahkovážnosti; dopúšťať sa ľahkovážností; Slušné dievča by sa nemalo nechať strhnúť k ľahkovážnostiam. [Lady 2003]
ľahkovážny príd.
1. nerozvážny, ľahkomyseľný: ľ. človek;
2. zastar. nemajúci dôležitosť, bezvýznamný, málo závažný: vec nie je ľahkovážna (Karv.);
ľahkovážnosť, -ti ž.