čudný príd.
1. vzbudzujúci počudovanie, (po)divný, zvláštny: č. človek, č-á reč, otázka
2. vzbudzujúci podozrenie, divný, záhadný: akýsi č. pocit;
čudne, čudno prísl. i vetná prísl.: č. sa tváriť; je mi č. na žalúdok
čudne, čudno 2. st. -nejšie prísl.
čudne, čudno 2. st. -nejšie prísl. 1. ▶ nie zvyčajným spôsobom; syn. divne, zvláštne, nenáležite, neprimerane: č. veselý pán; č. osamelá dvojica; správať sa, cítiť sa č.; vyzerá to, znie to, pôsobí to č.; č. sa usmieva; č. sa mi prizerá; zdá sa mi to čoraz čudnejšie; Oči mu čudne hrali. [E. Gašparová]; Mama aj rozprávala, ale čudne. [K. Jarunková]; Vonku vtedy hrmelo tak čudne, ako keby vrčalo ozrutné psisko. [LT 1998] 2. iba vo vetnom základe ▶ vyjadruje nepriaznivý stav organizmu; syn. zle, nevoľno: po rybacom šaláte mu bolo č. 3. obyč. čudno iba vo vetnom základe ▶ vyjadruje údiv: Krčma je taká maličká, že ti je až čudno, že sa do nej toľkí popracú. [V. Mináč]; Čudno, noc po noc sa mi sní o mojom hriechu. [J. Horák]
čudný príd. divný, zvláštny, neobyčajný, záhadný: č. človek, č. pohľad, č. úsmev, č-á reč, č-á otázka, č-é veci;
čudne/-o prísl.: č. sa tváriť, č. sa smiať, č. pozerať
čudný príd. csl vzbudzujúci začudovanie, nezvyčajný, divný: Akísi čudní hlaz mau̯ (Košťany n. Tur. MAR); Bolo mi to čudne, ako sa sve_trapi (Bobrov NÁM); Pokoní šez je dákí šudní (Slavošovce ROŽ); Ti si veru čunní človek (V. Rovné BYT); Čunním sa mu to vidzelo (Bošáca TRČ); čunná običaj (Brestovany TRN); čudňi ľudze (Studenec LVO); čudne i čudno prísl. i vetná prísl.: Akosi čudno pozerá (Istebné DK); Suśedze śe bars čudňe vidzelo, že o_čeho može tota krava tag veľo mľeka davac (Sedlice PRE); Na uľici aňi živi duh ňebul, ta mi bars čudno bulo (V. Šariš PRE)