čudák -a mn. -ci m. čudný, zvláštny človek: stal sa z neho č. a samotár;
čudáčka -y -čok ž.;
čudácky príd. i prísl.: č-e spôsoby; č. sa správať;
čudáctvo -a -tiev s.
čudáctvo -va -tiev s.
čudáctvo -va -tiev s. 1. iba sg. ▶ nezvyčajné správanie, konanie: starecké, nemiestne, zdanlivé č.; č. hraničiace s grobianstvom; mať sklon k čudáctvu; rešpektoval moje č.; užitočné č. koníček, hobby; Jej choroba sa prejavovala ako neškodné čudáctvo. [R. Lichnerová]; Iní možno skôr zbadali, že vo mne, v mojej povahe, ba aj v mojom správaní je veľa čudáctva. [V. Šikula] 2. ▶ divný skutok, čin; čudácky kúsok: neuveriteľné, prekvapivé č.; stvárať čudáctva; matkine čudáctva pripisoval jej veku; Eva bola schopná odpustiť mužom čokoľvek vrátane veľkých čudáctiev, ale nevšímavosť, tú veru nie. [J. Puškáš]
čudák, -a, mn. č. -ci m. trochu pejor. človek s nezvyčajným, zvláštnym správaním, divný, čudný človek: Bol to čudák, vegetarián. (Vaj.) Stali sa čudákmi, bočiacimi od sveta. (Tat.);
čudáčka, -y, -čok ž.;
čudácky príd. i prísl.: č-e mušky, č-e spôsoby, č-e správanie sa, č-e chúťky, názory, kúsky; č. sa správať;
čudáctvo, -a str. nezvyčajné, zvláštne správanie sa; čudné spôsoby; čudné nápady