cisto p. čisto
čisto s. (cisto) miest., obyč. v nepriamom páde v spoj. s príd. čistý celkom, načisto: na cisté cisto (Lapáš NIT); na čisté čisto (Brestovany TRN); do čista čisteho (Dl. Lúka BAR)
čisto (cisto)
I. prísl. i vetná prísl.
1. csl bez špiny, čistotne: Voždi bou̯ čisto poobľiekaní (Mošovce MAR); Ag má šisto f té chiške! (Rochovce ROŽ); Ja som z gazdovského rodu, držaľi zme čisto, a tu smrdzelo (Súľov BYT); Čisto mávali šadze, izbách aj na dvóre (Brestovany TRN); U prikľece bulo šumňe, čisto, pozametano, jak śe patri (Soľ VRN)
2. bez prímesí: Aňi zme ňevaľčekovaľi, ľem zme čisto beľeľi sceni (Kokšov-Bakša KOŠ)
3. csl bez nedostatkov, bezchybne, dokonale: Ke_takto začaľi ráno kopať, tag že im (gazda) poviedau̯: ``Toto cisto ropťe, pekňe ropťe!`` (Devičie KRU); Trhlica bola, čo zme na poprvuo trepali a na podruhuo, no na cisťejšie, to bola zase trojačka (Bzenica NB); Povitrásali okleb omlácenú čisto a tú oklep kolon dokola tak poukladali (Ružindol TRN); To znam, že čisto zrobi, ja śe ňemišam ňi do čoho (Sobrance)
4. csl celkom, úplne, načisto: Oňi si len vzali čisto noví hrňiec (Lipt. Matiašovce LM); Maďare cisto oďišľi (Závadka n. Hron. BRE); Nebola tá kobola čisto čiérná, vranka, ale trochu prskaná (Brestovany TRN)
5. miest. csl počestne, bezúhonne: Naše dzievčence čisto žili (Brestovany TRN); čisto śe trimac (Rakovec n. Ond. MCH)
II. čast.
1. miest. strsl vyjadruje obmedzenie, výlučnosť; iba, len, výlučne: Utvorila sa obe_ckoro čisto z malíh rolňíkou (Bobrovník LM); Smreg jesto dvojmí: jeden je čisto červenuo drevo a jeden čisto bielo (Blatnica MAR)
2. jzvol zdôrazňuje pripojený výraz; vôbec, vonkoncom: S toho je cisto už ňič (Kalinka ZVO); cisto ňiž ňebolo (Detva ZVO)
3. miest. strsl a vsl poukazuje na veľkú, krajnú mieru; až, dokonca: Cisto na zemi tie haluze boľi pre osuheľ (Detva ZVO); Ja čisto dumala, že otpadňem (Sobrance)
čisto s. (cisto) miest., obyč. v nepriamom páde v spoj. s príd. čistý celkom, načisto: na cisté cisto (Lapáš NIT); na čisté čisto (Brestovany TRN); do čista čisteho (Dl. Lúka BAR)
čisto (cisto)
I. prísl. i vetná prísl.
1. csl bez špiny, čistotne: Voždi bou̯ čisto poobľiekaní (Mošovce MAR); Ag má šisto f té chiške! (Rochovce ROŽ); Ja som z gazdovského rodu, držaľi zme čisto, a tu smrdzelo (Súľov BYT); Čisto mávali šadze, izbách aj na dvóre (Brestovany TRN); U prikľece bulo šumňe, čisto, pozametano, jak śe patri (Soľ VRN)
2. bez prímesí: Aňi zme ňevaľčekovaľi, ľem zme čisto beľeľi sceni (Kokšov-Bakša KOŠ)
3. csl bez nedostatkov, bezchybne, dokonale: Ke_takto začaľi ráno kopať, tag že im (gazda) poviedau̯: ``Toto cisto ropťe, pekňe ropťe!`` (Devičie KRU); Trhlica bola, čo zme na poprvuo trepali a na podruhuo, no na cisťejšie, to bola zase trojačka (Bzenica NB); Povitrásali okleb omlácenú čisto a tú oklep kolon dokola tak poukladali (Ružindol TRN); To znam, že čisto zrobi, ja śe ňemišam ňi do čoho (Sobrance)
4. csl celkom, úplne, načisto: Oňi si len vzali čisto noví hrňiec (Lipt. Matiašovce LM); Maďare cisto oďišľi (Závadka n. Hron. BRE); Nebola tá kobola čisto čiérná, vranka, ale trochu prskaná (Brestovany TRN)
5. miest. csl počestne, bezúhonne: Naše dzievčence čisto žili (Brestovany TRN); čisto śe trimac (Rakovec n. Ond. MCH)
II. čast.
1. miest. strsl vyjadruje obmedzenie, výlučnosť; iba, len, výlučne: Utvorila sa obe_ckoro čisto z malíh rolňíkou (Bobrovník LM); Smreg jesto dvojmí: jeden je čisto červenuo drevo a jeden čisto bielo (Blatnica MAR)
2. jzvol zdôrazňuje pripojený výraz; vôbec, vonkoncom: S toho je cisto už ňič (Kalinka ZVO); cisto ňiž ňebolo (Detva ZVO)
3. miest. strsl a vsl poukazuje na veľkú, krajnú mieru; až, dokonca: Cisto na zemi tie haluze boľi pre osuheľ (Detva ZVO); Ja čisto dumala, že otpadňem (Sobrance)