čestný príd.
1. statočný, poctivý, počestný; svedčiaci o cti: č. človek, mať č. úmysel; č-á práca, č. boj; č-é vyhlásenie
2. určený na poctu, udelený ako pocta (za zásluhy ap.): č. titul; č-é uznanie; č-á funkcia neplatená; č. člen, č. doktorát; č-á stráž, č-á rota
● č-é slovo! výraz uistenia;
čestne prísl. k 1: č. žiť, č. obstáť;
čestnosť -i ž.
čestnosť -ti ž.
čestnosť -ti ž. ▶ vlastnosť toho, kto statočne zmýšľa a koná; syn. statočnosť, charakternosť: nevšedná č.; č. predaja; č. v práci; bol priam stelesnenie čestnosti; vážim si tvoju č.; č. by mala byť ozdobou každého človeka; Čestnosť a etika ostali za dverami. [Pc 1999]; Kedysi som rozmýšľal, či človek môže v sebe spojiť Quijotovu čestnosť so Švejkovou prefíkanosťou. [M. Ruppeldt]
čestnosť p. statočnosť 1
statočnosť 1. vlastnosť konať zodpovedne a v súlade so cťou • počestnosť • čestnosť • poctivosť: vyznačovať sa statočnosťou, čestnosťou, počestnosťou, poctivosťou • svedomitosť (vlastnosť vykonávať povinnosti spoľahlivo): bol známy svedomitosťou v práci • charakternosť: charakternosť konania
2. p. odvaha
1. majúci vysoké morálne hodnoty, statočný, charakterný, poctivý: č. chlap, č-á žena;
2. súhlasiaci s cťou, robiaci dakomu dobré meno, dobrú povesť, česť: č. boj, č-á práca
● č-é slovo sľub zaručený osobnou cťou; č-é umiestnenie na poprednom mieste, popredné;
3. slúžiaci na počesť, majúci uctiť niekoho, priznaný al. udelený za zásluhy: č. titul, č. doktorát, č-á funkcia, č-á stráž, č-á rota, č-é občianstvo, č-é členstvo; č. predseda, č. člen zvolený za zásluhy;
čestne prísl.: č. bojovať, č. zvíťaziť; č. sa živiť (Vans.);
čestnosť, -ti ž. zmysel pre česť, statočnosť